Fotogaléria:

.

Anketa:

.

Úbrež v literatúre


Matej BELL (1684 - 1749) - polyhistor, pedagóg, vlastivedný pracovník, evanjelický farár. Jedna z najväčších slovenských vedeckých osobností 18. storočia.

Obec Úbrež spomína vo svojom diele „Historicko – geografické vedomosti o súvekom Uhorsku“ v časti „Užská stolica“, na strane 68 píše : „Úbrež, skromná dedinka, polia má menej úrodné. Patrí Spoločnosti Ježišovej z Užhorodu. Medzi zemanmi je aj Čató z Figy a Ubrišiovci“ a na strane 29 : „Z ostatnej šľachty vynikajú : ... Ubriši z Ubreša ...“. Tento opis je z pochôdzky po Užskej župe v roku 1732.



Štefan BLAŠKO (1915 - 1998) - publicista, kultúrny pracovník, autor literatúry faktu, poslanec DS, emigroval v roku 1948, v roku 1967 založil v New Yorku Slovensko – americké kultúrne stredisko (SAKS), bol jeho predsedom; v emigrácii pravidelne publikoval v exilovej tlači, vydával školské učebnice pre mladých Američanov slov. pôvodu.

Vo svojej knihe Sobranecký kraj na strane 179 napísal:

V druhej triede gymnázia, s Miškom Drotárom mladším z Úbreža, na javisku Národného divadla v deň slobody 28.októbra 1927 ako skauti dvojhlasne sme zaspievali pieseň „Čo čušíš, čušíš, Slováku mužný“, ktorú sme sa naučili zo spevníka, ktorý doniesol z Ameriky Miškov otec. Po burácajúcom potlesku pieseň sme opakovali.

V knihe Sobranecký exulant na strane 104 píše:

Na veľkonočný pondelok 4.apríla 1946 som bol v Úbreži u rodičov Jána Chrustiča, okresného tajomníka DS. Poobede som s ním navštívil istého bývalého nemeckého dôstojníka, ktorého manželka bola Úbrežanka, Chrustičová príbuzná. Dôstojník bol u nás prijatý pre svoj antinacistický postoj za vojny a po vojne mu to zachránilo život. Hovoril po slovensky. Ja som osobne vybavoval jeho záležitosť na MNO v Prahe. Našli sme ho pri vykladaní kariet v prednej izbe. Spomenul, že na ruskom fronte vykladal karty nemeckým dôstojníkom, ba aj generálom. Mrzelo ho zavše, že jeho predpovede sa spravidla splnili.

Nuž vykladal karty aj pre mňa. Pre „kontrolu“ mi ich vyložil trikrát, ale zakaždým mu vychádzalo to isté, vraj v blízkej budúcnosti sa vydám na zaujímavú cestu s malým chlapcom. Medzi iným mi hovoril, že prejdem cez menšiu vodu, kde sa stretnem s priateľom. Vraj neskôr prejdem „väčšiu vodu“, kde sa s ním znovu stretnem, aj s ďalším starým priateľom...

Vtedy som si pomyslel – bájky, s akým malým chlapcom sa mám vydať na cestu? Nuž ten malý chlapec bol Pavel Machotka. Priateľ v Anglicku a neskôr za „za veľkou mlákou“ bol Dr.Emanuel Bohm a ďalší starý priateľ v USA bol Ján Chrustič.

Vtedy pri tých kartách som si s úsmevom pomyslel, že ja mám nejaký široký okruh priateľov a dobrých známych, že ľahko môžem stretnúť všade, či za malou, či za veľkou vodou niektorého z nich. Ale tá cesta s malým chlapcom, že sa tak stalo, to bolo pre mňa naozaj prekvapením. No napriek tomu týmto poverám neverím, i keď tá udalosť s malým Pavlom ostáva pre mňa záhadou. Ten Nemec samozrejme nemal ani zdania o tom, že sa chystám na útek.




Michal FITZ (1911 – 1988), gréckokatolícky farár, pôsobiaci v Úbreži v rokoch 1946 -1950

Vo svojej knihe spomienkok „Trpké roky“, str. 17 -22 na dramatické dni ukončenia svojej misie v Úbreži spomína takto:

Ako to bolo v Úbreži

Čitateľa už zaiste bude zaujímať, ako to bolo so mnou. Pôsobil som vo východoslovenskej dedine Úbrež. Keď som sa v deň tzv. prešovského „soboru“ vracal po sv. liturgii z chrámu domov, videl som, že ľudia postávajú v hlúčikoch a o niečom sa akoby dôvernom rozprávajú. Priblížil som sa k nim a tu jeden pred druhým mi ustrašene hovorili, že zo susedných dedín prišla správa, že bezpečnostné orgány v noci brali našich kňazov a odvážali do Prešova na nejaké zhromaždenie. Všetci boli radi, že mňa naši úbrežskí žandári nechali na pokoji.

V nasledujúci deň sa už vedelo, čo sa stalo v Prešove. Niektorí ľudia plakali, iní dôrazne vyhlasovali, že pravoslávnymi nikdy nebudú. Boli aj takí, ktorí hovorili:
- Len nech s tým niekto príde, uvidí, čo sa stane... Po tom všetkom, čo som počul, pobral som sa na faru a očakával ďalšie správy. Cez otvorené okno som pozoroval ruch na ulici. Čím ďalej, tým viac sa ku mne dostávali všelijaké neoverené správy. Bol som presvedčený, že táto udalosť bude zakrátko nejakým spôsobom úradne komentovaná. Sám som sa domnieval, že ide len o pokus odtrhnúť od gréckokatolíckej cirkvi niekoľkých kňazov a veriacich, ktorí sa dajú oklamať. Ale – priznám sa – veľmi som sa mýlil.

O niekoľko dní prišiel za mnou prvý posol z ONV – cirkevný tajomník, rodom z Jasenova. Posadil sa za stôl, niečo zašomral a oznámil mi, že z vôle ľudu bola dňa 28. apríla 1950 zrušená únia z roku 1646 a že všetci gréckokatolíci sa dobrovoľne vracajú do pravoslávnej cirkvi. Začal ma poučovať o pravoslavii a keď som mu oponoval, zlostne mi oznámil, že prestávam byť gréckokatolíckym kňazom. Mám prestúpiť na pravoslávnu vieru a potvrdiť to svojím podpisom. V opačnom prípade nedostanem plat, vyženú ma z fary a na moje miesto príde pravoslávny kňaz. Cirkevný tajomník odchádzal z fary nahnevaný a vo dverách ešte výstražne zopakoval:
- Pán farár, dobre si to rozmyslite, kým je čas, lebo budete ľutovať!

Moji veriaci vedeli, čo odo mňa cirkevný tajomník chce, preto netrpezlivo čakali na moje rozhodnutie. Potešil som ich, keď som im oznámil, že vo veci prestupu som povedal svoje rozhodné NIE.

Potom za mnou deň čo deň chodili na faru, ale doma ma nenachádzali. Zdržoval som sa vždy v blízkosti fary. Istého dňa mi pracovník ONV v Sobranciach priniesol pozvánku na pracovnú poradu. Ak neprídem, dostanem pokutu pätnásťtisíc korún. Vedel som, že je to iba pasca a nikde som nešiel.

Dni ubiehali, až nadišla nedeľa, 14. mája 1950. Po popoludňajších pobožnostiach som sa rozhodol, že sa pôjdem podívať na futbalový zápas, ktorý sa mal odohrávať na neďalekom ihrisku pri lesíku zvanom Karna. Už som bol na dvore, keď zrazu pribehla istá ženička a zavolala:
- Otče duchovný, utekajte, ide pre vás plné auto žandárov!

Keď som sa nehýbal, pridali sa ďalšie ženy a aby som ich uspokojil, zašiel som do včelína v záhrade a čakal...

Auto prišlo, ale bol v ňom len cirkevný tajomník, tajomník Komunistickej strany z ONV v Sobranciach a jeden príslušník VB. Len čo vstúpili do farskej budovy, hneď sa za nimi nahrnuli ženy i muži. Nevítaní hostia sa nestihli ani len usadiť a vysvetliť príčinu svojej návštevy. Valila sa na nich sprcha nadávok. Istá žena uchytila metlu a hnala ich von so slovami:
- Berte sa odtiaľto, choďte radšej robiť a nie kňazov chytať za judášsky groš!

Len urýchlený odchod ich zanechal od väčšej pohromy. Správa o tejto udalosti sa rýchlosťou vetra rozniesla po celej dedine. Práve vtedy cez Úbrež prechádzal autom predseda ONV a keď sa dopočul, čo sa stalo na fare, ihneď telefonicky povolal príslušníkov z iných dedín, aby prišli potlačiť vzburu. Nevinná potyčka s propagátormi pravoslávia sa vysvetlila ako vzbura, aby z toho mohol niekto vytĺcť politický kapitál.

Zo záhrady som odišiel do poľa a ukrylo ma obilie. Mal som z neho výhľad na všetky strany. Vedel som, že po tomto incidente budú úrady strpčovať život nielen mne, ale aj mnohým iným. Neskôr sa ukázalo, že mi pripísali na rováš i túto spontánnu odpoveď.

Z obilia som pozoroval, ako sa po hradskej prihnalo vojenské auto a v ňom príslušníci VB. Cítil som sa v bezpečí. Pozoroval som, ako obkľučujú farskú záhradu. Jeden z nich sa ukryl v kroví konča záhrady. Zrejme predpokladal, že pri návrate mu padnem rovno do rúk. Čakali na mńa nadarmo, lebo som sa rozhodol odísť do svojej filiálky, do Hnojného. Kráčal som lúkami popri potoku a vo vrbovom kroví som počkal, kým sa nezotmí. Trápil som sa, či to odo mňa nie je zbabelý útek, ale po krátkej úvahe som zahnal tieto myšlienky, veď som bol stále v svojom pastoračnom obvode.

Keď sa zotmelo, vbehol som do stodoly môjho dobréhoveriaceho Pirkovského. Keď už v dedine život utichol, vošiel som do jeho domu. Hneď vytušili, že sa stalo niečo nedobré. Rozhodol som sa, že u nich zostanem dovtedy, kým sa pomery trošku nevyjasnia.

Čas sa mi míňal pomaly. Aj moje modlitby boli roztržité. Zaspať som nemohol. Po polnoci ktosi zaklopal na okno. Strhol som sa. Už sú tu – pomyslel som si. Bol to však Jurko Chrustič z Úbreža. Ako ma našiel? Manželka Alžbeta vytušila, kde ma asi pritúlili a poslala veci na slúženie sv. liturgie. Dozvedel som sa, že v Úbreži jedenástich zatkli a odviezli ich do sobranskej väznice. Takto v napätí som vydržal až do rána a potom som mojim hostiteľom oznámil, že ma niečo núti odísť.

Vybral som sa do Jovsy. Pršalo, ale mne to vyhovovalo. Aspoň som stretával menej ľudí. Na fare som nenašiel nikoho, preto som sa uchýlil do kôlne. O krátku chvíľu prišla do farského dvora ženička a tvárila sa, ako keby niečo hľadala. Vytušil som, že ma pokladá za jedného z tých, ktorí číhajú na ich farára o. Mihaloviča. Až počas rozhovoru poznala vo mne kňaza, ktorého videla na klokočovskom odpuste.
- A teraz mi povedzte pravdu, kde je váš duchovný otec?!

Neodpovedala, ale mi dala znamenie, aby som išiel za ňou. Kráčala vpredu po lesných chodníčkoch Vihorlatu, až ma doviedla k horárni.
- A tu má byť náš pán farár.


A naozaj bol. Naše stretnutie bolo tak dojímavé, že sme sa nezdržali sĺz. Ani tu som však nemal pokoja. Ozývalo sa svedomie – tvoji veriaci pre vieru trpia, sú v žalári a ty?!

Keď sa lúče zapadajúceho slnka jemne dotkli Vihorlatu, bol som už v našom lesíku Karna. Sadol som si na peň starého duba a čakal som na súmrak.

Z myšlienok ma vyrušil hlahol veľkého zvona. Zakrátko tichý vánok májového večera doniesol k môjmu sluchu zvuky mariánskej piesne. Veriaci sami odbavovali mariánsku pobožnosť a vrúcne vysielali prosby k nebeskej Matičke.

Noc stále viac rozprestierala svoje krídla na unavenú zem a ja som len sedel a sedel. Akosi som sa nemohol odhodlať prejsť cez záhrady do farského domu. Keď som tak konečne urobil, na veľké prekvapenie som doma nikoho nenašiel. Upozornil som na seba svetlom. Netrvalo dlho a môj tretí sused zo zvedavosti prišiel sa na mňa podívať.
- To ste vy, duchovný otče?
- Áno ja, veď vidíte.
Na otázku, kde je moja rodina, sused vyrozprával.

Po smutných udalostiach v nedeľu bol vydaný zatykač aj na moju manželku, ba aj na deti – Pavla, Alexandra, Valériu a Klárku. Nazdávali sa, že keď sa o tom dozviem, určite sa vrátim. Manželku však o tom dôverne upovedomil okresný veliteľ VB a ona odišla aj s deťmi k starej mame do Lesného. Odtiaľ ju predvolali na VB. Počas vyšetrovania sa začala zle cítiť a museli ju previezť do michalovskej nemocnice. Ešte v ten istý deň sa vrátila domov s potvrdením, že je chorá na srdce a že je potrebné s ňou zaobchádzať šetrne.

Môjmu návratu sa potešili najmä na stanici VB. Tam mali uložené dostať ma za každú cenu. Doma som bol už dva dni a nič sa nedialo. V zákulisí sa kuli plány, ako ma dostať.

Rozlúčka s farníkmi

18. mája 1950 bol sviatok Nanobevstúpenia Pána. Dal som zazvoniť. Najprv s menším zvonom, po polhodine – podľa zvyku – so všetkými tromi. Zvonenie malo upozorniť, že o 10.00 hodine začne sv. liturgia. V dedine to vyvolalo veľký rozruch, lebo jej už dali na vedomie, že kým neprestúpim na pravoslávie, nesmiem vstúpiť do chrámu.

Veriaci sa v tichosti zhromaždili v chráme a čakali už len na mňa. V ten deň som nie z vlastnej viny porušil svoju presnosť. Prišli za mnou z MNV a oznámili mi, že majú príkaz zaistiť ma. Vyčítali mi, že ak pôjdem do chrámu, len im priťažím a môžu byť potrestaní aj oni.
- Tu som, konajte svoju povinnosť.
Neodvážili sa a odišli.

Keď som vychádzal z fary, stretol som jedného príslušníka Verejnej bezpečnosti. Oznámil mi, že môžem ísť pokojne ďalej, že má len pohotovosť, aby niekto nepovolaný nenarušil priebeh bohoslužieb.

Chrám bol doslova nabitý. Prišli aj tí, ktorí chodievali len občas. Na tvárach ľudí bol zrejmý nepokoj. Svätá liturgia začala ako obyčajne. Pri čítaní evanjelia nastal plač. V tento sviatok sa totiž číta stať o tom, ako sa Spasiteľ lúčil so svojimi apoštolmi. Každý z prítomných vycítil, že v tejto chvíli sa lúčim aj ja s nimi. Premáhal som sa, ale pri kázni ani moje srdce nevydržalo a rozplakal som sa.

Po tom všetkom som večer tvrdo zaspal. Okolo polnoci, keď dedina už odpočívala, niekto silno zaklopal na okno. Bol to príslušník VB, ktorý ma tlmeným hlasom vyzval, aby som otvoril. Keď vstúpil dnu, oznámil mi, že musím s ním ísť na stanicu VB. Nemalo zmysel odporovať. Raz k tomu predsa muselo dôjsť. Rozlúčil som sa s manželkou. Premáhala svoj veľký žiaľ, len aby nezranila ešte viac moje ubolené srdce. Vedela, že práve teraz potrebujem jej oporu.

Na stanicu VB sme šli poza humna, aby nás nik nevidel. Keď sme tam dorazili, hneď podali hlásenie, že ma už majú a žiadali ďalšie inštrukcie. Vyrozumel som, že ma majú odviesť za dedinu, kde bude pripravené auto. A tak sa aj stalo. V aute som mal z každej strany jedného strážcu.

V Sobranciach nás už čakali funkcionári. Keď ma zbadal okresný trestný sudca, sklonil hlavu a znervóznel. Poznali sme sa už dávnejšie. Bol synom gréckokatolíckeho kňaza. Radili sa, čo majú so mnou urobiť v túto nočnú hodinu. Nakoniec ma nechali do rána pod dozorom príslušníka VB.

Ráno ma odviedli do úradnej miestnosti, kde už bol predseda a tajomník KSS. Neskôr sa k nim pridal aj okresný cirkevný tajomník a začal rozhovor o prestupe na pravoslávie. Keď som odporoval, zdôraznili, že som pôvodcom vzbury v Úbreži a podľa zákona mám byť prísne potrestaný. Nemusí však k tomu dôjsť, ak podpíšem na pravoslávie. Povedal som im, že to, čo robia s gréckokatolíkmi, je protiústavne zasahovanie do cirkevných vecí. To ich ešte viac rozdráždilo a začali so mnou hovoriť rečou nevyberaných slov.

Jeden z nich povedal:
- Vezmite na vedomie, že vy, farári, budete v našom zriadení robiť to, čo my budeme chcieť. Buď pôjdete s nami, alebo s vami zatočíme. Máme na to dosť prostriedkov.

Predpokladali, že zastrašovaním zlomia môj húževnatý odpor. Keď už nátlaku nebolo konca, poznamenal som, že svedomie mi nedá, aby som urobil taký škaredý a Bohu odporný skutok. Nato sa jeden z nich vytasil s bohorúhavým výrokom:
- Žiaden Boh nejestvuje, to je len výmysel vás, farárov... A keby aj bol, my – komunisti – ho nepotrebujeme, my sa bez neho zaobídeme a vybudujeme bez neho komunistický štát, v ktorom on miesto mať nebude.

Zhlboka som sa nadýchol a polohlasne, akoby len pre seba, ale aby to aj oni počuli, som poznamenal:
- Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý. Len aby ste ho všetci raz nepotrebovali.

Neskôr som sa dozvedel, že zakrátko predseda ONV sa zmietal v bolestiach v michalovskej nemocnici a volal o pomoc k Bohu, ktorého ešte nedávno nechcel poznať.



Ferdinand ULIČNÝ (1933), profesor na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove: Dejiny osídlenia užskej župy (1995), str. 243,244:

Úbrež leží v Podvihorlatskej pahorkatine v nadmorskej výške okolo 130 m.

Keď si v roku 1337 jedna vetva šľachticov z Michaloviec rozdelila časť dedín panstva Michalovce, deľba sa vzťahovala aj na dedinu Úbrež.

Názov dediny má v stotožňujúcom vzťahu názvy Jasenov a Úbrež. To svedčí o tom, že úbrežské sídlisko vzniklo na mieste prv patriacom k pôvodnému chotáru Jasenova. Zložený názov sa vyskytuje len v písomnostiach zo 14. storočia. Jednoduchý názov Úbrež, pravda, vo viacerých maďarizovaných či pravopisných obmenách, sa vyskytuje od druhej polovice 14. storočia.

Ten korení v slovenskom slove breh a pôvodne ako chotárny názov označoval pozemky ležiace pri brehu potoka. Jeho tvar nepochybne svedčí o tom, že vznikol v slovenskom prostredí.

Z uvedených poznatkov vyplýva, že Úbrež založili na majetku Jasenov pravdepodobne poddaní z Jasenova pred rokom 1337, možno už v 13. storočí.

V dedine bol kostol, v 2. polovici 14. storočia pravdepodobne ešte drevený, s priľahlým cintorínom, o čom je zpráva z roku 1374.

Úbrež patril šľachticom z Michaloviec a Tibavy do začiatku 15. storočia a bol majetkovou súčasťou panstva Jasenov. Neskôr ho získali šľachtici zo Stredy nad Bodrogom, Stretavy, Drahňova, Šošovci, Daróciovci a iní.

V roku 1427 zdanili úbrežské sedliacke domácnosti okrem richtárovej dňou kráľovi od 22 port. Vtedy bol Úbrež stredne veľkou dedinou. Neskôr sa väčšina sedliakov odsťahovala. V roku 1567 zdanili 2 sedliacke domácnosti na celých a 8 na polovičných usadlostiach, teda od 6 port. V roku 1588 zdanili 11 sedliackych domácností na polovičných usadlostiach, spolu od 5,5 porty. Richtár, osem želiarskych domácností, slobodník (mlynár) a dve domácnosti, ktoré si stavali domy, daň neplatili. V 2. polovici 16. storočia sa v Úbreži usadili aj poddaní rusínskeho pôvodu. V dôsledku toho sa dedina opäť rozrástla. V roku 1599 stálo v sídlisku 37 obývaných poddanských domov. Koncom 16. storočia bol Úbrež veľkou dedinou. Vtedy mal okrem slovenského aj rusínske poddanské obyvateľstvo.V 17. a začiatkom 18. storočia poddaných ubúdalo. V roku 1715 hospodárilo 6 sedliackych domácností, v roku 1720 9 sedliackých a 1 želiarska domácnosť.

Okolo roku 1751 bol Úbrež gréckokatolíckou farnosťou. V 18. storočí mal najmä rusínske obyvateľstvo.

 


Juraj ŽUDEL, historik, v knihe „Stolice na Slovensku“ (1984) na str. 155 píše:

Slúžnovský okres literáta Pavla z Úbreža sa rozprestieral od Vihorlatu na juh po Čečehov, Jastrabie pri Michalovciach, Blatné Remety, Porostov a Kolibabovce. (Z daňového súpisu v roku 1598)

a na str. 167:

K trhovej sfére Michaloviec patrila aj časť Užskej stolice, na týždenné trhy v Michalovciach sa chodievalo až z Úbreža. (Začiatok 18. storočia)


Nové obzory 10 (1968) (spoločensko-vedný zborník východného Slovenska)
Valéria Němcová: Revolučné prejavy ľudu na východnom Slovensku v roku 1918 za pripojenie k ČSR, str.84:

V Žbinciach michalovská národná garda, údajne pre vlámanie sa v Michalovciach, zastrelila dvoch navrátivších sa vojakov a v Úbreži palicovala niekoľkých roľníkov.

 


Nové obzory 26 (1984) (spoločensko-vedný zborník východného Slovenska)
Peter Ratkoš: Rozvoj valašského ovčiarstva a jeho prírodné podmienky v 14. – 17. storočí, str. 138:

Začiatkom 15. storočia v osade Ubľa, patriacej k hradu Nevické, ako aj v Podhorodi, poddanskej osade zemanov z Michaloviec, sa nachádzali poddaní na valašskom práve, keď ďalšie skupiny Valachov a to poddaní Drugetovcov z dištriktu hradu Jasenov, zv. „Gepel“, ako i poddaní Cudárovcov z oblasti hornej Ondavy prepadli užské osady Blatné Remety a Úbrež a 440 odcudzených oviec hnali nahor až k dedine Pichné.


 


Pútnik svätovojtešský, kalendár 1955, na str.188:

Zoznam výročných jarmokov v roku 1955: Úbrež 15. marca, 20. sptembra

 


A.A.GREČKO, maršál sovietskej armády, v knihe Cez Karpaty v 4. kapitole na str. 350 – 353 píše:

Do druhej polovice novembra zaujímali vojská 1. gardovej armády v podstate tie isté čiary ako koncom októbra. Naše útvary posielali jednotlivé oddiely na prieskum, zlepšovali svoje postavenie, odrážali nepriateľské protiútoky a čiastočne sa preskupovali.

Nepriateľ v tom čase všemožne zdokonaľoval svoju obranu. Usiloval sa najmä delami a mínometmi posilniť čiary, ktoré blokovali cesty z hôr a lesov. Obával sa, že naše vojská prekročia Ondavu, a preto chcel vybudovať na západnom brehu rieky spoľahlivú obrannú čiaru. Obával sa aj o smer Baškovce – Úbrež, kde nasadil do boja ďalšiu divíziu a takto posilnil svoje bojové zostavy...

...V prípravnom období sa všetky druhy vojsk chystali na bojovú činnosť v nových podmienkach. Vojaci a velitelia 1. gardovej armády nedbali na ťažkosti bližiaceho sa útoku, hnali sa do boja a chceli vyhnať nepriateľa z celého československého územia. Dňa 7. novembra sa v 167. streleckej divízii konalo zhromaždenie k slávnostnému rozkazu hlavného veliteľa. Po skončení schôdze sa staršina I. S .Gončarov obrátil na velenie so žiadosťou, aby sa smel prebiť do fašistického tyla. Keď dostal na to povolenie spolu so starším seržantom S. D. Salenkom, mladším seržantom F .I. Derkačom a vojakom N. N. Bagunom prešiel cez front. Cestou zistil Gončarov nepriateľské mínové pole. Ženisti zneškodnili deväť protitankových a sedem protipechotných mín. Na kraji lesíka objavili delá a odtiaľ nepozorovane postupovali ďalej pozdlž hradskej. Keď sa dostali k osamelému domu na severovýchodnom okraji Úbreže, zbadali protitankové míny uložené v zemi. Vojak Bagun ich chcel vyhodiť do vzduchu, ale Gončarov namietol: „Dobre, vyhodíme ich, ale spolu s nepriateľom. Radšej nimi podmínujeme hradskú.“ Ženisti podmínovali hradskú a išli ďalej. Na brehu Drinovca narazili na strážený delostrelecký sklad (asi sto debien s nábojmi). Vojaci zneškodnili strážneho a vyhodili sklad do vzduchu. Dňa 10. novembra sa vrátili k svojmu útvaru a priniesli štábu cenné informácie o rozmiestnení palebných stanovíšť protivníka a o sústredení jeho síl.

V rovinatom teréne sa prieskumníkom pracovalo omnoho ťažšie než v horách, ale aj tak získali cenné informácie o obrane nepriateľa a jeho živej sile.

Na začiatku operácie pôsobila na úseku pred 1. gardovou armádou v prvom slede 254. pešia, 97. a 101. horská pešia, 100. ľahká pešia divízia, 82. divízna skupina, 582. ochranný prápor, prápor maďarskej 2. horskej pešej brigády a 500. trestný prápor, posilnený tromi oddielmi samohybných diel, a 101. oddiel samohybných diel zo zálohy najvyššieho velenia.

Dňa 18. novembra dostala 1. gardová armáda túto úlohu: 107. a 11. strelecký zbor prelomia nepriateľskú obranu na úseku Ruskovce – Komárovce, zničia tu nepriateľa, zaútočia v smere Michalovce – Čemerné, dobyjú Michalovce a preniknú k Laborcu. Po splnení tejto úlohy dobyjú výšinu na západ od Michaloviec a udrú na Čemerné. Zvyšok frontu, t.j. úsek od Medzilaboriec až po les severne od Vyšnej Rybnice, bude brániť 3. horský zbor.

Veliteľ 1. gardovej armády sa rozhodol prelomiť nepriateľskú obranu šiestimi posilnenými streleckými divíziami. Hlavný úder smeroval na Horňu, Vyšné Revištia a Michalovce. Na čiare Čertižné – Medzilaborce – Stakčín – Vyšná Rybnica sa mali brániť zväzky 3. horského zboru a 271. streleckej divízie, ktorá bola 18. novembra priamo podriadená armáde.

Armádne zbory dostali tieto úlohy: 107. strelecký zbor, zložený zo 129. gardovej, 161. a 167. streleckej divízie pod velením generalporučíka D. V. Gordejeva mal prelomiť nepriateľskú obranu na úseku Jasenov (mimo) – Tibava – Sobrance – a dobyť les kilometer na juhovýchod od Úbreže a Nižnej Rybnice, potom útočiť v smere na Vyšné Revištia a Michalovce, do večera preniknúť na čiaru Hnojné – Hažín – Jastrabie (mimo) a do večera druhého dňa operácie dobyť Trnavu pri Laborci a Michalovce...


 

Charles K.KLIMENT v knihe Slovenská armáda 1939 -1945 (1996) v kapitole Pohraničné boje s Maďarskom (23. – 26. marca 1939) na str. 78 píše:

Maďarské jednotky dosiahli v priebehu 23. marca líniu Remetské Hámre – Ruskovce – Jasenov – Bunkovce – Blatné Remety. Tohoto dňa večer dosiahli Závadku a otvorili si tak koridor z Gajdoša na Remetské Hámre, ktorým mohli bezpečne presunúť obrnené jednotky na sever.

Novovytvorená slovenská čata obrnených automobilov vyrazila z Prešova 24. marca ráno. Pretože sa s prostriedkami, ktoré boli v Prešove dostupné, nepodarilo opraviť tanky LT-35, bola táto čata jedinou jednotkou obrnenej vozby, ktorú mala slovenská armáda k dispozícii. Skupina dostala po príchode na frontu rozkaz uskutočniť v spolupráci s pechotou okamžitý protiútok v priestore Závadky. Čata prešla Závadkou a postupovala na Gajdoš. Maďari začali ustupovať a útočnej skupine sa podarilo obsadiť Fekišovce. Vrchné veliteľstvo nariadilo pokračovať v útoku v smere na Úbrež a Jovsu. Obrnené automobily, podporované pechotou a tromi lietadlami, zaútočili na Úbrež. Útok ale narazil na silnú guľometnú a delostreleckú paľbu a začal viaznuť. Pechota bola donútená k ústupu a jeden z obrnených automobilov bol zasiahnutý protitankovým kanónom. Ústup sa zmenil na útek a len vďaka záloham a skúseným dôstojníkom sa podarilo situáciu skonsolidovať.

V obrazovej prílohe knihy je aj táto fotografia s textom:

Poškodený obrnený automobil OA vz. 30 ukoristený Maďarmi pri protiútoku v Úbreži 23. marca 1939. Posádka pri ústupe vymontovala oba guľomety.

 




Juraj HVIŽĎÁK (1924-1994) - rodák z Úbreže, učiteľ, vydal v roku 1946 publikáciu „Sobranecko - rok slobody 1945-1946“. Bola to ročenka Štátnej meštianskej školy v Sobranciach a o žiakoch z Úbreže sa tam uvádza nasledovné:

7.4.1946 žiacke recitačné preteky v Sobranciach – 1. miesto Michal Bodnár
29.4.1946 recitačné preteky v Michalovciach – 1. miesto Michal Bodnár, žiak 4.a triedy Štm Sobrance

Podľa publikácie Štátnu meštianku v Sobranciach navštevovali v šk.roku 1945/46 nasledovní žiaci z Úbreže:
1.a Juraj Hric, Ján Hvižďák, Ján Kizivat, František Svoboda, Mária Bariličová, Mária Cupríková, Mária Miháčová
1.c Michal Duda st., Michal Duda ml.
2.a Gizela Brečková
2.b Anna Chrustičová, Paulína Loumová, Anna Štenková, Michal Marcin, Ján Ščerbanovský, Michal Serbák
2.c Ján Kundrát, Ján Rusnák, Anna Hvižďáková, Mária Hvižďáková, Mária Kabajová, Margita Kizivatová, Magda Loumová, Oľga Margová, Paulína Mašľanová, Mária Serbáková, Mária Svobodová
3.a Ján Brandabura, Michal Hricík, Michal Hvižďák, Ján Mižák, Mária Antoničová, Mária Mihoková, Paulína Rusnáková, Helena Serenčová, Mária Zahorčáková
3.b Juraj Tomko
4.a Michal Bodnár, Mária Antoničová
4.b Ján Hadvab

V publikácii je uverejnená aj pekná básnička žiačky 2.b triedy Paulíny Loumovej z Úbreže:

Modlitba siroty

Bože večný vyslíš ma
z vysokého neba,
veď ja nemám nikoho
okrem Bože Teba.
 
Nik mi hlávku nečeše,
nik mi tvár nezmyje,
nikto sa ma nespýta,
keď plačem, čo mi je.
 
Nemám otca drahého,
nemám ani mamičky,
len tie hviezdy na nebi,
sú moje sestričky.
 
Nik mi s láskou nepodá
chlebíka s vodičkou,
nik si ma nepritúli
ku svojmu srdiečku.
 
Slzy horké, zima, hlad,
sú priatelia moji,
nikto si ma na svete,
nikto neprisvojí.
 
Opustenej sirôtke
nikto nepomôže,
jediný Ty na nebi,
môžeš pomôcť Bože.




Juraj DUDA (nar.r.1932 v Úbreži, žije v Michalovciach) - lekár, reumatológ, básnik, maliar, ilustrátor (autor 9 kníh)

V knihe básni a vlastných ilustrácii „Od básne k obrazu a naopak“ v predslove s názvom „Skromne o mne“ píše:

Ja som sa narodil doma. Viem, na ktorej posteli. Škoda, že dnes sa rodia deti už len na pôrodnici. Kto si dnes už len môže zaspievať o svojom rodnom dome. Citová väzba k domu a k domovu sa aj preto vytráca. Dôsledky už vidíme. Ďakujem Bohu, že som sa narodil doma a rodičom roľníckeho pôvodu. Zrástol som s domovom a s chalúpkou v rodnej dedine v Úbreži. Jej malebná veduta sa vyníma na pozadí modravých kulís statného Vihorlatu. Prežil som tu krásne, neraz až dobrodružné detstvo, aké sa dá prežiť len na dedine a na jej chotári. Detstvo nás poznačí na celý život. Podľa Exupéryho všetci pochádzame z krajiny detstva. Návraty do detstva sú tými najkrajšími návratmi. Aj mne sa stali východiskom na nesmelé i smelšie výpady do sveta životných snov. Nie vždy naplnených i nenaplnených. Ale všetky stáli za to. Čím všetkým som sa chcel stať a nestal sa? Hádam to nájdete zašifrované v mojich niektorých nedokonalých výpovediach v tejto knižočke. V živote je to jako so šťastím. Nespočíva ani tak v jeho dosiahnutí jako v jeho dosahovaní. Dokonca, aby bol člověk šťastný, vždy mu ku šťastiu musí niečo chýbať (Dostojevský). Možno, že toto dielko povie niečo aj o tom. Chcel som sa v ňom vyjadrovať jednoducho a zrozumiteľne pre všetkých. Nech mi preto kritici nevyčítajú nedostatok duchaplných metafor a zložitých konštrukcií. Ak čitateľ nájde aj kapitoly „sub specie aeternitalis“, nech mi to toleruje. Avšak v živote každého človeka raz určite dôjde ku chvíli, keď sa na seba bude musieť pozrieť aj z pohľadu večnosti, pre ktorú sme boli stvorení. K tomu pripravuje kapitola „Per aspera ad astra“. Dnes viacej jako inokedy chýba v literature a umení snaha ukázať najmä mládeži vzory pozitivne a plné šľachetnosti, odvahy i lásky… Tu ich nájdete aj ako ľudí z nášho prostredia, ako ľudí z nedávnej minulosti, ktorých mnohí dobre poznali. Kritické postrehy až šľahy skôr láskavé, než nenávistné i pošteklenie duší nech sú vyjádrením naturelu tej odvrátenej strany môjho ja. Ak by niekoho azda znepokojili, nech mi to prepáči. Prípadná podobnosť je čisto náhodná. A čo nepovie slovo, nech dopovie obrázok, ktorým si pomáham. Nuž poďte so mnou od básne k obrazu, ale môže to byť i naopak.

Studničky

Ach vy čisté oká na našom chotári!
Dôverne som znal vás v mojom snivom detstve.
Vaša chuť nektara dodnes sa mi marí.
Či som len nevedel o vás všetkých, kde ste?

V Drienovci pramene štyri ako krištáľ!
A ostatných desať? Každý chutil inak.
Nejeden si pri vás všetkých smädný pristal.
Z ich vody si rástol i ty milý synak.

Studnička Pod Krížom i tá Pod dubinou…
-tú na Bielej hline nespomínam ani-
Voňali ste krásne! Každá vôňou inou?
Ja si len spomínam, vôňou dlaní mamy.

Ach vy čisté žriedla konča našich polí
V tôni starej hrušky, učupené v kroví…
Čo by z nás len bolo, keby ste neboli
Zdrojom našej sily a srdca pokory.

Vy čisté pramienky povedla pešníčkov,
po ktorých šli často nohy mojej mamy.
S nošou na jej pleciach, na perách s pesničkou
Napiť sa zastala, nahla sa nad vami.

Studničky, čo som z vás píjal na úvrati
A nad vami vážka hybko „zaváhala“.
Kedy sa vám vaša sláva opäť vráti?
Vy ste predsa studne, hoci bez váhadla.

Nič to, že žubrienka zvírila mi vodu.
Keď som sa napil z vás, zhojila sa hlava.
Pil som z vás dychtivo jak otrok slobodu,
Bo vás jak veľkňažná mama požehnala.

Hoc aká páľava v letnom lete bola,
vy naše studničky vždy ste chladné boli.
Veruže to bola pravá živá voda,
tá, čo oživuje a zhojí, čo bolí.

Kdeže ste, studničky, kde ste sa podeli.
Mrcha čas a zloba zobrali vám skazu.
Hrdosť a česť rodu dneska nám však velí
Vyhrabať vás znovu, vzkriesiť z doby mrazu.

Ach studničky čisté na našom chotári,
kde ste sa stratili, kde vás zahrabali?
Kde sa vyžalujem, keď ma tieseň skvári?
Nech vás ľudská zloba viac už nezakalí.





Michal BECA (nar. v r.1950 v Úbreži, žije v Košiciach) - primár Fyziatricko-rehabilitačného oddelenia Leteckej vojenskej nemocnice Košice. Fyziater, odborný lekár pre klasickú korporálnu akupunktúru, aurikuloterapiu a manuálnu medicínu, básnik a spisovatel (autor 14 kníh)

V knihe Bosý po črepinách (Autoportrét) na str, 9-11 v kapitole Pražák píše:

Aj keď som rýdzi Zemplínčan, narodil som sa neďaleko Prahy, čo je dnes mesto v inom štáte, ba občas sa mi zdá, že aj na inom kontinente. Keď som sa v teenagerskom veku riadením osudu zoznámil s čiernookou Londýnčankou s podivným menom Heather Ross, zachcelo sa raz tejto stvore vedieť, odkiaľ pochádzam. Asi či by si tam eventuálne, zvykla, keby bolo načim…Ja som sa narodil v Úbreži, čo je dedina pod Vihorlatom, striedavo patriaca do okresu Sobrance alebo Michalovce, podľa toho, z akého smeru dujú vetry. Alebo čo.
A pretože som bol chlapec odboha múdry, ba chvíľami až bystrý, hneď mi napadlo, že táto vyvalená Angličanka nebude vedieť, kde ten Úbrež je. Mám jej povedať, že je to neďaleko Sobraniec, kde sú okrem bitúnku a poľnohospodárskeho učilišťa aj svetoznáme kúpele? No svetoznáme, povedzme…známe. Alebo…len kúpele? Tak dobre, pár vaní s takou smradľavou vodou, že ak sa pacient čo len trochu namočí , choroba sa zľakne a vystrašene vyskočí a znova sa ukáže až po príchode do bezpečia domova… Nie, nie, sláva Sobraniec asi nebude stačiť! Ale Michalovce, tie by už mohla, ak je len trochu vzdelaná, poznať! Tam majú aj pivovar a pamätník Neznámemu vojakovi a hlavne, Michalovce ležia od Úbreža smerom na západ a teda sú podstatne bližšie k Londýnu.
- Narodil som sa neďaleko Michaloviec, - vyhlásil som hrdo, aj keď aj ja mám rád, ak ľudia pochádzajú odkiaľsi priamo.

Ani nežmurkla, len rozpačito zavrtela hlavou. Nuž, zdá sa, dievča, že som ťa trochu precenil. Ale to sa, ako my na dedine zvykneme hovorievať, mladým mužom občas stáva…
- No, dobre… Narodil som sa v dedine neďaleko Košíc! – vytasil som sa ako dvakrát nabrúsená šabľa.

Brada jej trochu poklesla, aj jej čierne oči máličko pohasli. Opäť svojou anglickou hlávkou zavrtela. Smutne a zahanbene. Ach, vy Briti! Čo vás len v tej škole učia? To už mi bolo jasné, že som toto stvorenie neprecenil ani trochu.
- Slečna Heather, verte – neverte, ja som…takmer z Bratislavy!

V ľudskom živote sú občas chvíle, keď treba použiť najťažšie kalibre. Už som z reči vyčiarkol i náznak o dedine, prepáč moje rodisko, ale musel som ťa obetovať na oltár vlasti!
- Brati…slava? – v jej otázke bol náznak počínajúceho zúfalstva a ja som tam cítil i stopu zdesenia z takých hrôzostrašných nevedomostí.
To už ma začalo zaujímať, kde v tom zemepisnom blúdení skončíme.
-I am from Prague, - zahlásil som víťazoslávne.
- Oh, yes, Prague! – Heather zažiarili čierne očká naozajstnou radosťou, šťastím, ba aj pýchou. To vieš, dievča, ja nie som len tak z hocikade! A Heather sa spokojne usmievala.
Veď sa pozná s Pražákom!
Aj keď je iba kdesi z predmestia…


V spomienkovej knihe Autoportrét (úsmevy a úškrny) na str. 9 - 20 v kapitole Talent píše:

Vraj každý má k nejakej činnosti talent. Ja som mal nielen talent, ale aj polotalent a súčasne aj antitalent. To viete, kto má, ten má.

Múdre knihy tvrdia, že talent bola hmotnostná jednotka antického a helénistického Grécka a Ríma, vážil si seba na 327 gramov a delil sa na 12 uncí. Budem skromný a hneď sa priznám, že na takýto talent som sa nikdy necítil. Darmo je, klasika je klasika a v talentoch na ňu dnešný človek nemá.

Najprv sa popýšim svojim anti-talentom. Môj antitalent je taký veľký, že ho mám chuť písať s veľkým písmenom. Je to minimálne nadanie kresliť, maľovať a umelecky opracovávať akúkoľvek súcu hmotu: hlinu, kameň, drevo, o iných ani nehovoriac.
Môj priateľ a „dvorný“ ilustrátor mojich knižiek akademický maliar Jožko Haščák síce vážne tvrdí, žeby ma dokázal naučiť technike kreslenia na takú úroveň, že by som bol priemerným maliarom. Teda, že mi chýba správna technika kreslenia, ak už mi chýba tých 12 uncí nadania, t.j. jeden talent (k maľovaniu).
Pretože nechcem znechutiť priateľa tým, že mu vyvrátim jedno z jeho presvedčení, na takýto experiment som nepristúpil a obaja sme aj naďalej v svojich presvedčeniach spokojní.

Na základnú školu som chodil v svojom rodisku, v Úbreži. Deväť rokov som nosil v priehradkách svojej tašky talent, polotalent i antitalent. Najprv sa prejavili tie výraznejšie danosti, polo- a anti-, tie u mňa mali vari aj po 24 unciach.
Stredom Úbreža preteká potok Bukovina. Ten má tú zemepisnú zvláštnost, že ním prechádza tzv. Úbrežský zlom, ktorý oddeľuje pohorie Vihorlat od Východoslovenskej (Potiskej) nížiny.
A tak sa stalo, že základná škola bola v pohorí Vihorlatu a náš dom už bol na nížine, aj keď boli od seba vari 300 metrov. A možno práve blízkosť vyhasnutej sopky mala tú vlastnosť, že tie moje antinadania sa mohli veľmi skoro prejaviť ako čudesné gejzíry.

Pamätám si, že hodina kreslenia vždy bola vlastne dvojhodina. To vari aby sa Múza nezadychčala od náhlenia. Témy boli často voľné, každý si mohol nakresliť, po čom mu srdce pišťalo.
Moje maliarske srdce nie že nepišťalo, ono len vzdychalo a ochkalo, mrmlalo a fučalo, potom sa už len mĺkvo chvelo.
Kým ostatné deti chvatne kreslili, ja som so železnou pravidelnosťou prvú hodinu iba sedel a vymýšľal som námet na svoje dielo. O námety som nemal núdzu, tie sa na mňa priam valili jako mútne jarné vody Bukoviny, len ruka s farebnými ceruzami vedela, že všetko je márnosť a moje kresby nebudú visieť v Louvri, ba ani v onej dôležitej búdke za domom, aj keď na vine bude nevhodná tvrdosť papiera.
A tak som to po prvej hodine s hlbokým vzdychom vzdával, aby som, ako vždy a stále, nakreslil našu štátnu vlajku skríženú so sovietskou (veru, aj taká v podivnej histórii ľudstva bola – a mala byť na večné veky!). A potom som dostával svoju štandardnú trojku, lebo síce výtvarné podanie bolo úbohé, ale ideologicky bol obrázok na patričnej výške.
Koľko vlajok som za svoj žiacky život pokreslil!
Stačili by vari i na celý prvomájový sprievod!
Spočiatku pekne podľa pravítka pravidelne rovných, ku koncu základného vzdelania aj trochu zvlnených. Aby každý videl umelecký pokrok!
Maličkým (aj keď nepochybne pochybným) zadosťučinením pre môj maliarsky antitalent je, že na vysvedčení som mal z kreslenia v každom ročníku výbornú – to aby nekazila celkom dobrý dojem tejto dôležitej listiny. Skrátka – môj antitalent bol na jednotku!

Viem si živo predstaviť údiv neznámeho psychológa nad touto časťou môjho testu, kde som mal (ako kandidát na nejaké význačné miesto) nakresliť hocijakú postavu (vraj aj to je bežnou súčasťou psychologických testov). Nemohol by stanoviť iný záver než ten, že sa jedná asi o päťročné, mierne retardované dieťa, schopné však vývinu k určitej sebestačnosti…

Ak som sa problému kreslenia vedel striasť večným priateľstvom medzi vlajkami, modelovanie z hliny už chcelo aspoň skyvu umelca. Prečo len Pán Boh nedokončil svoje stvoriteľské dielo tak, ako pekne začal – totiž Slovom?! Načo to u človeka skomplikoval modelovaním hliny? Zašpinia sa tým ruky a výsledek je častokrát - blato!

Aj v tú jeseň chcela učiteľka, aby sme si donesli z domu hlinu, že budeme modelovať jablko a hrušku. Ešte že to nechcela skúsiť rovno s človekom! Asi to nemala v osnovách, inak by to nebol pre ňu problém…
Vlastne až teraz si uvedomujem, že kreslenie, hudobnú výchovu a z väčšej časti aj matematiku ma nikdy neučili učitelia aprobovaní pre daný predmet. Veď to aj na mne bolo v týchto oblastiach po celý môj život vidno!
Keď si (dnes ako lekár) spätne spomínam na niektorých učiteľov, ktorí mali pozitívne modelovať svojich žiakov, zisťujem, že len zázrakom (zázrak je popretie prírodných zákonov) ostávajú v populácii i duševne zdraví jedinci.
Zvlášť talentovaný učitel dokáže urobiť aj zo zlata hovno.
Profesor Vondráček, nestor českej psychiatrie a slávna osobnosť európskej medicíny napísal: „Kdejakému potravinárovi sa robí výter z konečníka, či nie je bacilonosičom. Žeby sa všetkým učiteľom mal povinne robiť výter z duše, to ešte nikomu nenapadlo!“

Asi pán profesor dobre vedel, čo hovorí! Zrejme pri stretnutiach s učiteľmi diagnostikoval jednu psychiatricku diagnózu za druhou, u obzvlášť vydarených jedincov i niekoľko diagnóz súčasne…

Na hlinu, z ktorej mala byť hruška a jablko som si spomenul až ráno, keď som bol už na odchode do školy. Pozrel som prosebne na starú mamu, lebo tá nikdy nevedela odolať svojmu vnúčikovi:
- Babka, potrebujem hlinu do školy!

Nič viac, začnem bukvy, vsio jasno, načo plytvať písmenkami, keď je všetko žiarivo zrejmé.

A babka už bola v záhrade a do roľníckych novín (v Pravde som nosil desiatu) mi zabalila asi kilogram kvalitnej zeminy. Akej bonity bola zem v našej záhrade som zistil, keď som rozbalil balíček, aby som stvoril hlinené ovocie. Pach čerstvo pohnojenej zeme sa prevalil triedou ako Turci Horným Uhorskom. Spolužiaci sa najprv ovoniavali navzájom, ale potom rýchlo našli zdroj nezameniteľného zápachu.
(Spomínam si na krásnu detskú klasifikáciu „holúbkov“. „Holúbky“ občas vylietavali z detskej ritky aj počas vyučovania, aby spestrili ťaživé ovzdušie vážneho vzdelávania, najmä ak na večeru bola dobrá, hustá fazuľová polievka.
Podľa zvuku a zápachu mali svoje poetické mená: Tichonôžka plazivá, po nej nasledoval Tichan zákerný a všetkému kraľoval Rachan dunivý.)

Slabším náturám sa urobilo nevoľno, ale ani otvorené okná neviedli k výraznejšej náprave. Učitelka tupo zízala, aj keď jej, dedinčanke, takáto vôňa nemohla byť neznáma. Ja som sa sprvu tiež chytal za nos a pohoršene som pozeral na spolužiaka, čo sedel za mnou, ale tento trik nemal úspech. Nuž čo, aj stará mať vraveli, že oheň, lásku a smrad neutajíš… Najhoršie bolo, že z tej kvalitnej zeminy nešlo vymiesiť cesto nieže na jablko či hrušku, tu by zlyhal aj akademický sochár pri pokuse vyvaľkať aspoň kozie bobky…

Nakoniec som vyniesol z triedy našu slovenskú zem a spolužiaci mi z vďačnosti venovali po troche svojej hliny, aby som sa aj ja predsa len mohol umelecky vyžiť.
Ktovie , či sa trieda odvtedy vyvetrala…

Na strane 29 v kapitole Rodina píše:

Takmer som sa váľal od smiechu, keď mi moja babka Mária Čuhaničová vykladala, ako to bolo, keď v Úbreži zaviedli elektrinu. Bolo to v roku 1948 a popri ceste uprostred dediny robotníci stavali drevené stožiare a naťahovali drôty, vraj nimi dôjde až do Úbreža také čudo, čo rozsvieti lampu nielen v chyži, ale aj v maštali. A volá sa to elektrina, či ako.
A naozaj! Drôty natiahli cez strechu až do izieb, lampy zavesili na „ mešternu hredu“ (krížny trám), čímsi šťukli a v izbe bolo svetlo – ako na počiatku sveta! Teda petrolejku Úbrežčania nezahodili, ktovie, či ten pánsky vynález bude fungovať aj zajtra, ale hneď po učitelovi, čo sa nikdy neholil a prsia mal ako žena, to bolo po vojne najväčšie čudo.
Aj našim sa elektrina páčila, len ktovie, či to nebude škodiť na pľúca! Večer zhasli a zažali petrolejku, veď tá elektrina vôbec pekne nesmrdí.
Babka ešte z večera odskočila k susedom, „na večurky“ (preklad: trošku si pokecať, veď večerné správy sa vtedy podávali len ústne). A u susedov, občanov statočných, nábožných a pomerne spravodlivých uvidela podivný obrad.
Hlava rodiny i s manželkou stáli okolo lampy, čo visela z hrady nízko nad stôl a usilovne fúkali na žiarovku. Deti sedeli skrčené na posteli a bojazlivo pozerali na svojich rodičov.
- Jano, Anna a čože to robíte? – spýtala sa moja stará mama, tiež trochu vyľakaná, veď ktovie, čo sa zatiaľ stalo u nás doma, kým si ona odskočila.

Suseda Anna pootočila hlavu a znepokojene povedala:
- Chceme uložiť deti do postele a nevieme sfúknuť svetlo! Elektrinu nám bolo treba!

Babka sa na chvíľu zamyslela, aby si spomenula, ako je to u nás doma, potom natiahla ruku k zárubni dvier a otočila vypínačom. Verte – neverte, svetlo zhaslo!

Veru všelijaké čudá sa v Úbreži udiali…

Hrdo si spomínam, že nech bolo ako bolo, raz som celú triedu naozaj očaril. A bolo to sladké očarenie.
To bolo tak.
Do módy prišli u chlapcov účesy „na ježka“. I ja som chcel byť moderný, aj keď móda sa vtedy striedala na dedine veľmi opatrne a čo už v meste bolo dávno po sezóne, tak k nám zavítalo ako „svetové“. Mal som husté vlasy a k tomu sa mi ešte kučeravili, čo mi pripadalo strašné. Oj ako som závidel chlapcom dlhé, rovné, mastné vlasy!
Aj som si dával na vlasy tmavý olej, čo smrdel ako prepálená brzdová kvapalina, ale moje vlasy si povedali nie a nenarovnal by ich ani pokrývač striech so svojim kladivom. Posťažoval som sa babke, celá chlapčenská časť triedy už nosí námornické tričko a z nej polovica má účes „na ježka“, len ja nosím americké tričko s dvomi koltmi na hrudi a češem si vlasy na stranu!
Babka, to sa nedá prežiť! A Marienka Tomková povedala, že „ježko“ je „svetový“.

Moja babka mala recept na každú príležitosť. Podľa nej tu už všetko bolo, už niekto kedysi takéto trápenie mal. A na rovné vlasy je najlepšia a zaručene účinná – cukrová voda!
A hneď mi nachystala misu cukrovej vody! Nijaký víchor či iná katastrofa vám stvrdnuté sebavedomie nenaruší!

Úspech v škole bol jednoznačný a žiarivý. Aj Marienka Tomková si ma všimla, veď pevný ježko na mojej hlave priam (hoci proti prírode) kikiríkal.
Maličká nehoda sa stala cez prestávku, keď som si s pýchou rukami hrabol do vlasov. Z hlavy sa zniesol na lavicu biely prach, čo vyzeralo, že moja hlava dokáže zasnežiť aj v horúcom lete. Spolužiaci s údivom pozorovali biele pole a Cigáň Ján Balog to biele čudo aj ochutnal.
- Veď je to cukor! – oznámil sklamane i ohromene súčasne.

Bál som sa, aby na mojej lavici neprepukli nejaké hody, a tak som jedným šmahom ten sladký recept mojej babky zotrel na zem.

Aj tak sa Mária Tomková ešte dlho nevinne pýtala, či by si nemohla aspoň trochu líznuť...

Marienka Tomková bola moja prvá detská láska.
Pekná blondínka s veľkými modrými očami a materským znamienkom nad koreňom nosa, čo ju robilo zaujímavou a výnimočnou. Od nej sa mi raz dostalo vyznania, aké som už nikdy nepočul. Sedeli sme u nás doma a rozprávali sme sa len tak, čo detské srdce donieslo na jazyk, slová ani neboli dôležité, dôležitá bola blízkosť toho druhého.
A tu zrazu nečakane mi Mária povedala: Mišo, ja sa za teba budem modliť! Dodnes neviem, čo jej to napadlo, nikdy som sa jej na to neopýtal, ale nikdy som na toto vyznanie nezabudol. Asi to bola prvá naozajstná, hlboká láska, ktorej údelom bolo zaniknúť. Lebo len priemerné lásky trvajú večne. Tie hlboké, naozajstné sa na vrchole rozpadnú. Oni vlastne v skutočnosti pokračujú ďalej, ale akoby v inom rozmere. Tí ľudia na seba nikdy nezabudnú, milujú sa tou prazvláštnou odrodou náklonnosti, ale je to už iný život...

Ach Mária, Marienka! Dnes si už dávno mamou, ale v mojich spomienkach si stále plachým dievčatkom, čo nechtiac nechtiac lámalo chlapčenské srdcia...

Spomínam si na Veľkú noc, keď som mal vari šesť – sedem rokov. Mama mi kúpila voňavku s fľaštičkou v tvare záhradného trpazlíka a ja som netrpezlivo čakal na Veľkonočný pondelok, keď pôjdem oliať Marienku. (U nás sa olievalo, deti voňavkou, starší vodou). Ale keď človek čaká, čas sa podivným spôsobom vlečie a v detstve vari chvíľku aj stojí!
Nebolo hádam ani osem hodín ráno, keď som v pondelok klopal na dvere Tomkových, ktorí mali, ako v rozprávkach, až tri dcéry. Však to je dobré, lebo aj „ výslužka“ bude trojnásobná a ani nachodiť sa netreba, lebo je to pod jednou strechou.
Vošiel som do prednej izby, všetky dcéry aj s mamou stáli okolo stola. Pekne nahlas som sa pozdravil, lebo tak ma mamka učila, že pozdrav neslobodno zahundrať, aby si ľudia nemysleli, že to mi len zavrzgali nové topánky. Alebo čo.
Nemilé prekvapenie bolo, že Tomkové ženy stáli okolo stola preto, lebo ony veľkonočné vajíčka ešte len teraz maľovali. Je síce pravda, že Tomkovci potrebovali trojnásobok maľovaných vajíčok, ale ja som tiež mal svoj pracovný plán, lebo do obeda som toho musel stihnúť ešte veľa.
Hotové – nehotové, ja olievam! Z vrecka som vytiahol trpazlíka a najprv som olial Marienku, po nej mladšiu Viktóriu. Dievčatá slušne zapišťali a najmladšia, asi štvorročná Boženka sa skryla za mamu. Boženka, si dievča a svojmu osudu neujdeš. Prskol som obsah trpazlíka i na Boženku.
Tá však nezapišťala, ale strašne skríkla a potom už len bolestivo jačala, dupala a trela si oči. Ak sa dostane voňavka do očí, štípe a bolí, aj keď je z veľkonočného trpazlíka.
Muž vo mne zneistel, ba sa aj zľakol. Tak toto bolo mimo plán, ako raz povedal odsúdenec na smrť, keď ho skoro ráno viedli na popravu: Budem mať skazený celý deň.
Stál som s trpazlíkom v ruke, najmladšia z Tomkových dcér vrešťala a jačala, vajíčka ešte nehotové a zdá sa, že ani tak skoro nebudú, čo len mám robiť? Aj keď ma nikto z ničoho nevinil, príčinou tejto veľkej tragédie som bol jasne ja.
Veď ja nakoniec namiesto maľovaných vajíčok môžem ešte dostať varechou! Alebo čím.
Váhal som, Mišo uteč, kým je čas! Ale bez maľovaných vajíčok? Aj z trpazlíka ubudlo, aj duševný otras som utrpel, aj Marienka sa venuje iba sestričke, to ten deň pekne začína! Konečne krik ustal, mamka Tomková vybrala z kredenca už hotové maľované vajíčka, ba aj Marienka sa na mňa usmiala. Zdá sa, že trest mi už nehrozí. Schoval som vajíčka do vreciek, lebo úspešný olievač sa poznal podľa odutých vreciek.
S úľavou som odišiel, ani som nepozdravil, nech si myslia, že mi vržú nové topánky. Alebo čo.

Zvláštnym spôsobom sa u mňa prejavil polotalent. Chápem to tak, že Osud si chcel so mnou zašpásovať a nadelil mi dobrý hudobný sluch (naozaj rozpoznám i jemné odchýlky na dvoch po sebe idúcich koncertoch) a nezvučný hlas, ktorý som vari dostal po výpredaji na „fekete pijac“ (rozumej na blšom trhu).
Len raz mi jeden učiteľ neveril, že by som nemohol spievať aspoň v zbore. Asi si povedal, že ak nie sú ľudia, bude dobrý v zbore anjelov i čert.
A teda nech skúsim aspoň Prší, prší, len sa leje.
Tak som to skúsil. Keď som skončil, neveriacky pozeral kdesi za mňa, nasucho preglgal, oči mu nabehli ako po šunkovej roláde s chrenovou náplňou. Nič nepovedal, len sa pomaly otočil k zboru a povedal tichým hlasom, že možno pokračovať v nácviku. Mne nepovedal ani áno ani nie, ale mne bolo jasné, že tu ten polotalent nestačí...

A talent? Možno len viem o niečo lepšie ukladať písmenko k písmenku, slovo k slovu. Ale či je to za plných dvanásť uncí, to by som odprisahať nemohol...



V básnickej zbierke Ostýchavá láska (moje najmilšie) na stranách 58, 59 je jeho báseň

Úbrež

Až kam som to došiel?
Bez smerových tabulí,
bez zrkadiel,
zo všetkých strán
samé križovatky.
Ba prečo sú všetky cesty
tak jednotvárne šedé?
Odchádzaš,
aj keď ideš spiatky.
A otázka je tiež
spôsob odpovede.

Koľko miest som prešiel?
Kto to vie,
čo je pre človeka veľa?
Čudesné zákruty,
uličky slepé ako mačiatka.
A nejeden dobeh
ďaleko od cieľa...
Aj pevná zem zavše
bola tak neisto vratká.

Jedna cesta je mi však
stála voňavo svieža,
ako lipa uprostred valala.
Bo stále bližšou sa mi stávala:
Zemplínom krížom – do Úbreža!

Prečo je to tak,
že krv,
kde zrodila sa
ako liečivý prameň,
iba tam v divokom rytme
klokotá?
Prečo aj po rokoch
je to zvláštna krása,
čo vráža do mňa
ako opilec do plota?

Nuž , človek je tvor
čudne nechápavý
a nikdy nevie,
na čom to vlastne záleží.
Tak mlč, básnik,
už slová nehovor,
keď si zas v svojom Úbreži!

Čas je pár divokých koní,
čo kopytami zadupajú
mnohé krásne do blata.
Ale Úbrež drieme
kdesi vo mne
a do ucha mi zvoní
ako zvonec v rozprávke,
ako báseň do sna zakliata.




Ladislav SERENČA (nar.r.1952 v Čechách, detstvo a mladosť prežil v Úbreži, žije v Košiciach)

V roku 2007 vydal na vlastné náklady autobiografickú knihu „Keď zatneš slovom…“, v ktorej na 65 stranách opisuje svoje detstvo a mladosť prežité v Úbreži. Predkladáme vám výber z tejto časti jeho knihy:


Veriaca a predsa nezmierená...

Babka, otcova mama, spočiatku nebola nadšená naším návratom z Čiech, dala to synovi patrične najavo. Otec sa totiž oženil napriek jej nesúhlasu. (No, neviem si predstaviť mamu, ktorá by nejako nevystrčila pazúriky pri predstave, čo za ,,šelma“ bude celý život „obliehať jej dieťa“...) Neviem, aké výhrady mala voči našej mame, ale ani po rokoch to svojmu synovi nedokázala odpustiť. Aj preto (ale možno i preto, že s ňou vtedy ešte bývala slobodná dcéra Ľudmila, druhá dcéra Helena žila s rodinou v Prešove) nás prichýlila iba na pár dní, kým otec nenašiel náhradné bývanie.

Pred očami mám scénu, akoby film na kotúči. Náš Jaro, keď sme pricestovali k babke, bol maličký, ešte lozil štvornožky. Babka sedela na  ,,šamerlíku“ (nízkej stoličke bez operadla) asi dva metre od susedky, tety Maľarovej, našej vzdialenej príbuznej. Ako sa tak obe ženy zhovárali, Jaro sa priplichtil k babke a pýtal sa do jej náručia. Necítiac náklonnosť k synovi, reagovala tvrdo aj na vnuka:
– Choď si len za otcom! Ja ťa nechcem.

Ako keď človek odháňa od seba sliepku na dvore...

Škoda, že v tej chvíli babkin zrak nezavadil o nádherný obraz, ktorý mala nad posteľou: chlapček a dievčatko sa držia za ruky, idú po úzkej lavičke ponad priepasť a majú za sebou anjela s veľkými bielymi krídlami, ktorý nad nimi drží ochrannú ruku. Pritom otcova mama bola veriaca žena, každú nedeľu chodila do kostola... Ale čo už, keď v takej chvíli prevládajú emócie a nie Desatoro!

Babkino počínanie mrzelo i mňa. Situáciu zachránila teta Maľarová, ktorá mala srdce na pravom mieste. Postavila brata na nohy, čupla si k nemu, rukami ho pridržiavala a v podrepe cúvajúc ho volala za sebou a posmeľovala k prvým krôčikom. Vďaka jeho cupitaniu a jej trpezlivosti sa náš Jaro doslova po niekoľkých minútach naučil chodiť.

...takže v podnájme

Správaním k synovi a jeho rodine babka jednoznačne dala najavo, že nás vo svojom dome dlho nestrpí. Našťastie, otcovi sa podarila dohoda so sedliakom pánom S., ktorý nás uchýlil v jednom zo svojich dvoch domov. Ten, v ktorom sme bývali, zvonku vyzeral celkom dobre, ale v skutočnosti to bola bývalá maštaľ s troma miestnosťami neskôr upravenými na bývanie. (Ani nie je potrebné vracať sa zhruba 2000 rokov späť do histórie, táto naša situácia mi až príliš pripomína biblický príbeh Márie a Jozefa...) Dohoda medzi otcom a pánom S. bola taká, že otec začne stavať náš vlastný dom a po jeho dokončení sa z domu pána S. vysťahujeme.

A som školák!

Jedným z pekných zážitkov bol nástup do 1. ročníka základnej školy.

Spomínam si, ako som so starou aktovkou na chrbte (zdedenou po deťoch niektorých susedov) kráčal do školy a tešil sa, že sa naučím čítať a písať. O to viac si pamätám, ako veľmi som sa čoby štvrták tešil už „novej“ taške (stará dosluhovala), ktorú otcovi daroval pán S. po synovi Jurajovi. Kožená aktovka bola v perfektnom stave a krásnej červenej farby s dvoma pochromovanými prackami na zapínanie... No nádhera! (Juraj bol svedomitý žiak, preto mu otec kupoval často novú tašku ako dar za dobrý prospech. Kým sme žili v ich starom dome, tak sme sa s Jurajom spriatelili, stal sa nám akoby piaty brat.)

Mali sme veľkú výhodu: škola a školské ihrisko boli hneď za domom, stačilo prejsť dierou v plote. Vtedy  sme sa učili už vo viactriednej škole – pani učiteľka mala na starosti druhákov až štvrtákov, snáď iba starší žiaci mali triedy osve. Ale aspoň 1. ročník sme si užili v normálnej škole (hoci vtedy by som mal určite viac radosti z novej tašky), škola pre nás stála západným smerom asi 150 metrov nižšie od školy pre starších žiakov.

Najväčšie potešenie? Prestávky!

Už ako prváci sme sa tešili najviac na prestávky. Zábavy počas nich sme mali rôzne. Napríklad nás chalanov veľmi tešilo súťažiť, kto (prepáčte) najvyššie dociká k horným okienkam v záchodoch na školskom dvore, lebo urobiť to iba tak do žľabu na zemi bola nuda... Táto súťaživosť netrvala dlho. Daktorý spolužiak sa pochválil svojím rekordom spolužiačke, a tá to vybľabotala pani učiteľke Čičvákovej. V triede nám bol spolužiakom aj jeden z jej synov a musím povedať, že bola prísna a spravodlivá, vždy mala rovnaký meter na nás i na synov. Keď sa dozvedela, čo vyvádzame na záchode, najprv pokarhala syna, že jej nič nepovedal (typická žena, čo ona mohla vedieť o zmýšľaní „mužov“!). Potom nás varovala:
– Nech ochraňujú všetci svätí toho, koho pri takom dačom nachytám!

Poniektorí prváčikovia mali pred pani učiteľkou taký rešpekt, že dokonca aj keď potrebovali ,,na malú“, radšej do poslednej chvíle zadržiavali. Až jedného dňa to spolužiakovi Milanovi ,,povolilo“ a urobil mláčku pod lavicu. Pani učiteľka ho trošku pokarhala, ale zároveň mu vysvetlila, že nie je hanbou pýtať sa na záchod – a rýchlo ho poslala domov, nech sa preoblečie.

Ruka v sadre

Vedľa školského ihriska hneď za plotom nášho domu stála v zemi zabudovaná drevená kladina dlhá asi 3 metre. Väčšinou slúžila ako „lavička pre divákov“, ktorí sa prizerali futbalovému zápasu. My mladší sme na tomto mieste mali šancu kopnúť si do lopty iba v nepriaznivom počasí, alebo keď už prestávalo byť vidno (vtedy boli starší hráči unavení a odchádzali domov).

Mal som 7 rokov, keď sa raz takto uvoľnilo miesto na kladine. Využil som to a rýchlo som si sadol. No nebolo mi súdené dlho tam zotrvať! Lebo o chvíľu ku mne zozadu prišiel zadychčaný kamarát Pavol, asi o štyri roky starší, a keďže som v zápale povzbudzovania zabudol na nepísané pravidlo – ,,krpce nemajú čo zavadzať na striedačke“ –, Paľo ma drgol do pleca:
– Pusť ma sadnúť, nech si oddýchnem.

Bolo to pre mňa v tom okamihu také nečakané, že som stratil rovnováhu a spadol. Odniesla si to  vytknutá pravá ruka. (Kamarát  to oľutoval, ospravedlnil sa mi a dokonca šiel so mnou do ambulancie.) Najhoršie na tom bolo, že ruka v sadre ma už nebolela, ale celý týždeň som musel písať ľavou rukou, čo sa mi vôbec nedarilo..

Štyria noční ,,ježkovia“

V tomto podnájme sme (pre pôvodný účel stavby) mali dlážku z ubitej zeminy. Nevýhodou bolo, že takéto prostredie ešte viac ochromilo beztak slabé zdravie našej mamy. A výhody? No, bolo ich pre nás deti viac: dlážku sme nemuseli umývať, v lete sa po nej príjemne chodilo a predovšetkým sme sa mohli v noci nečujne dostať k vreciam s jablkami – toto tretie plus vám musím vysvetliť.
V neďalekých Vyšných Remetách sme mali vzdialených príbuzných, rodinu Lazúrovú. Náš otec im pomáhal stavať rodinný dom (presnejšie povedané, zo starej chalupy postaviť dom modernejšieho štýlu), preto nám ujo Lazúr so svojím konským záprahom na oplátku niekoľko rokov každú jeseň doviezol dve vrecia jabĺk. Vraj ,,aby sme mali vitamíny na zimu“. Samozrejme, neboli to iba jablká, ujec doviezol aj slaninu, zopár domácich vyúdených klobás, hrudu syra a masla i čerstvé mlieko od ich kravičiek. A sme u jabĺčok... aj po rokoch mám pred sebou ten obraz z detstva. Spod teplých perín potichučky, po jednom každú noc ako ježkovia ťapkáme bosými nohami po hlinenej dlážke do rohu izby. K vreciam od uja Lazúra. Aby sme si s blaženým pocitom brali po jednom či dvoch jabĺčkach – a potom ich pochrumkávali ukrytí pod perinami. Nech nás hlavne otec nepočuje a nepristihne! Ale ako to už medzi súrodencami býva, navzájom sme sa podozrievali, či niektorý z nás nezobral viac jabĺk ako ten druhý. (Neskôr, v našom vlastnom dome sme už museli chodiť iba po špičkách a veľmi opatrne k vreciam s jablkami, mali sme tam totiž drevené podlahy. Ale to najviac pochopí a precíti iba ten, kto niečo podobné zažil, kto nemal vlastný strom a ovocie z neho.)
Otec veľmi rýchlo zbadal, že z jabĺk ubúda! Spočiatku nás preto varoval, že nebudeme mať v zime čo jesť, ale potom rezignoval:
– Aspoň sa nestihnú skaziť a nezhnijú.
Na rozdiel od nás však myslel aj na Vianoce a na ozdobu stromčeka, preto zopár jabĺčok vždy odložil.

Stromček bol – a s ozdobami!

Keď už spomínam stromček...
Cez vianočné sviatky nemohla byť porušená tradícia, a tak v strede izby ležala pod stolom slama, aby nám pripomínala maštaľ, v ktorej sa Ježiško narodil. Na stole stála rozvoniavajúca jedlička ovešaná (otcom zachránenými) jabĺčkami, anjelikmi, ktoré sme povystríhali z bieleho papiera, a orechmi v ozdobnom papieri alebo v staniole. Pred štedrou večerou otec na jedličke zapálil voskové sviečky, ktoré dotvárali jas vianočnej atmosféry. (Prvé roky sme na stromčeku nemali vianočné gule, ktorými by sme sa ako všetky decká určite potešili, na takýto luxus neboli peniaze.)
Stalo sa to už v našom vlastnom dome, teda o pár Vianoc neskôr. Boli to zároveň prvé takéto sviatky, kedy sme jedličku ovešali skutočnými guľami a fondánovými salónkami. Mali sme naozaj nádherný stromček! Ale ,,pažravosťou“ sme my deti bohužiaľ dopomohli k tomu, že hneď na druhý deň otec celý nazlostený jedličku vyhodil do dvora. So všetkým, čo na nej viselo. Počas noci sme totiž pojedli salónky a na stromčeku sa hojdali iba prázdne pozlátkové obaly. Tým sme spečatili otcovo rozhodnutie:
– Už nikdy viac nebudeme mať stromček.
Pri tomto jeho ,,zásahu“ sa porozbíjali ozdoby, ale vyhlásil, že žiadne viac nekúpi. No nebola by to mama, keby otca nepresvedčila, nech nám nekazí radosť. Iba vďaka tomu sme mali aj na ďalšie Vianoce i peknú jedličku i nové gule na nej. A salónky? Tie sme pre istotu radšej nechali na pokoji celé sviatky...

Sánkovačka na Debre

Počas  zimných mesiacov, kým nebolo snehu, sme sa my deti chodievali šmýkať na zamrznutú vodu, ktorá ostala po jesenných lejakoch na niektorom z blízkych družstevných polí alebo na lúkach a pastviskách. Už v jeseni som sa preto nevedel dočkať zimy. Moja nedočkavosť sa mi raz vypomstila poriadnou kúpačkou: ľad sa podo mnou preboril, a hoci som vo vode zotrval iba zopár sekúnd, oblečenie na mne veru poriadne primrzlo, kým som prešiel vyše kilometrovú cestu domov.

Najčastejšie sme chodili na kopec Debra pod cintorínom. Vlastné sánky sme nemali. Nuž sme si – po neustálom a márnom drankaní, aby nás brali na sánky starší kamaráti – šmýkaním z kopca urobili ľadovú kĺzačku, na ktorej nebola núdza ani o krkolomné kúsky.

Až po dlhšom čase (pretože medzi naším otcom a jeho mamou roky panoval chlad) sa mi predsa len podarilo dostať sa na babkinu povalu a objaviť tam nízke a kratučké sane oceľovej konštrukcie. Mali priskrutkovanú hladko ohobľovanú dosku, ktorá svojím tvarom na prvý pohľad pripomínala spodnú časť klasickej gitary alebo huslí. Kúsky, aké som predvádzal na týchto sánkach a poležiačky... nech si ma všimne tréner pretekárov na bobových dráhach, vari  by ma aj zaradil do mančaftu!

Sane od babky

Zhruba po troch rokoch nám majiteľ domu oznámil, že tam, kde bývame, mieni chovať hydinu a statok, preto ruší dohodu medzi sebou a nami. Otec mu to nemal za zlé, veď nebyť jeho, ktohovie, u koho by sme bývali. (Určite by nás bol prijal niekto z príbuzných, ale otcova hrdosť bránila takému poníženiu.)

Našťastie sa nám podarila ďalšia dohoda – so susedom z otcových mladších čias, ktorý býval oproti pozemku našej babky a patrili mu dva domy. Keď sme prišli do Úbreže, v jeho dvore bola traktorová stanica a v dome, do ktorého sme sa potom nasťahovali, mali družstevníci kancelárie, tie sa však medzitým, dobudovaním jednotného roľníckeho družstva (JRD) uvoľnili. O tom, že sa nasťahujeme práve sem, rozhodlo azda i to, že dom stál bližšie k babkinmu, delili nás iba dve cesty popri potoku Bukovina.

Otcovi táto synovská taktika vyšla. Babkino srdiečko sa postupom času tak obmäkčilo, že sme sa neraz viac zdržiavali u nej ako doma. Dokonca nám  kúpila pod stromček krásne drevené sánky s točenými baranmi (prednými držadlami)! Boli dosť dlhé, ale aj tak sme sa všetci štyria na ne nepomestili, preto sme sa striedali. Až kým sme neprišli na to, že sa môžeme odviezť aj všetci naraz. Ako? Kto bol nútený jednu jazdu obetovať, nemienil postávať na kopci, ale sa chytil rukami toho, kto sedel úplne vzadu, alebo drevených rukovätí, ktoré sú súčasťou zadnej časti takého druhu saní. A šlo sa! K našej hre sa pripojili ďalší chalani, ktorí nemali sánky. Postupne sme sa tak jašili, že sa saní vzadu držalo šesť aj sedem chalanov. Až  kým sa to neskončilo ako s tým povestným uchom na džbáne: chalani zavesení za saňami nás nechtiac nasmerovali tak, že sme vyleteli na okraj šmýkačky a čelne narazili do vyčnievajúceho kmeňa stromu. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale sánky sa prelomili tak, že už ich nebolo možné opraviť.

Babka iba s povzdychom poznamenala, že to bolo prvé a posledné, čo nám kedy kúpila. (Dodávam, že toto slovo dodržala... No krivdil by som jej, nech nespomeniem i to, že už keď sme bývali v prvom podnájme, asi jej nedalo svedomie, a tak prišla za otcom ponúknuť mu pozemok, aby mal kde postaviť náš dom.)

Dubákov za koše!

Otec bol vášnivý hubár (je to aj moja záľuba), a tak nás často brával so sebou do lesa.

Jeden deň bol v tomto výnimočnejší než ostatné. Les, do ktorého sme sa vybrali, nie je príliš veľký, má zhruba 600 ha, ale v ten deň si to otec namieril s nami až k Porubským lúkam (v blízkosti Poruby pod Vihorlatom), na samý koniec lesa, takže v nohách sme už mali dobré tri kilometre. Nám drobcom bolo čudné, prečo nejdeme na huby zvyčajne ako v iné dni, ale tíško sme ďalej cupitali lesným chodníčkom. Až na konci lesa sme pochopili, prečo nás otec tam doviedol. Ako inokedy, aj teraz nás chcel ušetriť od dlhej a nezáživnej chôdze. Ale predovšetkým, mal tu svoje miesta, preto takmer s istotou počítal, že sa domov nevrátime s prázdnymi košmi. Jeho ,,hubársky nos“ ho naozaj nesklamal! Na zhruba dvesto metroch vo vysokej tráve a v blízkosti starých dubov sme sa priam predbiehali v radostných pokrikoch nad našimi ,,nálezmi“. Bolo to niečo neskutočné! Zážitok ako v rozprávke, doslova sme vyvaľovali očiská na nádherné, velikánske a zdravé dubáky s obrovskými hnedými klobúkmi, za pár minút sme ich mali dva plné koše... Ani mama, ktorej sme doma predložili náš úlovok, sa nevedela nasýtiť pohľadu naň. Do krájania húb na sušenie, ktoré nasledovalo, sme sa s neumenšenou chuťou  pribrali všetci. Mimochodom, mama nám robievala vynikajúcu pochúťku práve z čerstvých húb – fašírky (u nás v obci sme im hovorili šnicle). Hoci ich zakaždým vysmažila plnú misu, o pár minút sa za nimi iba zaprášilo!


V potoku s ráfikom

Vo voľných chvíľach bolo mojím najväčším potešením pľačkať sa v potoku. V drevárni som našiel krátku drevenú latku, pritĺkol na ňu malý stožiar s kúskom bieleho plátna – a plachetnička bola na svete! Keď sa na jar topil sneh, popri ceste priekopami tieklo viac vody ako bežne počas roka, a tak som plachetničku sprevádzal aj dva kilometre, pritom som odstraňoval nánosy, ktoré jej bránili v plavbe.

K mojej ,,vodnej“ záľube patril ,,mlynček“, ktorý som si vystružlikal z tenkých latiek, a potom som sa na umelo vytvorenej priehradke tešil, že moja ,,turbína“ pracuje na plné obrátky.

Azda najčastejšou mojou zábavkou v detstve bolo koleso z bicykla – holý ráfik, ktorý som našiel odhodený v potoku. To, že som nemal bicykel, som si vynahrádzal behaním a poklepávaním (postrkávaním) kolesa paličkou v ruke. Čím rýchlejšie sa mi krútilo pri boku, tým viac som sa tešil, že viem tak rýchlo bežať a držať s ním krok.

Pravdepodobne toto pobehávanie popri bicyklovom ráfiku mi natrvalo utužilo chuť venovať sa behu, tomu som sa často oddával. Lebo môj veľký sen – mať vlastný bicykel – sa mi splnil až o niekoľko rokov.

(Pri spomienke na starý zhrdzavený ráf mi prebehne mysľou benevolentnosť niektorých ľudí voči prírode – ako si z pohodlnosti robili smetisko a šrotovisko v miestnom potoku. Žiaľ, dnešná generácia v tom pokračuje, podobne to vyzerá hádam na celom Slovensku. Takmer každoročne dochádza k zbytočným záplavám najmä „vďaka“ globálnemu otepľovaniu Zeme, ale určite na tom majú veľký podiel všetci, ktorí aj u nás znečisťujú potôčiky a rieky, pretože pri väčších dažďoch sa množstvo vody v korytách nemôže odplaviť prirodzenou cestou. K tomu všetkému sa pridružila ďalšia  pohodlnosť. Keď ľudia ešte chovali dobytok, nenašiel sa kúsok zelenej plochy, ktorý by nebol udržiavaný a minimálne dvakrát ročne kosený. Lenže teraz tráva a seno nikomu nechýbajú a pohľad na potoky a plochy okolo nich – v zajatí trávy, buriny a smetísk – nie je príliš vábny.)

Nádherné chvíle

Každoročne sa pri dlhých jesenných a zimných večeroch zišlo u nás niekoľko susediek a susedov pri varení slivkového lekváru alebo lúpaní kukurice či pri páraní peria.

Dodnes tieto chvíle vnímam ako nádherné, priam idylické.

Pri varení lekváru vo veľkom 100-litrovom medenom kotle sedeli na stoličkách rozložených okolo ohniska domáci aj susedia a dlho do noci sa striedali pri miešaní podrvených a odkôstkovaných slivák kľukovým mechanizmom. Pritom spomínali rôzne príhody. Podobne to vyzeralo vo vnútri domu pri lúpaní kukurice a pri páraní peria. Mama zakaždým napiekla veľa fánok (šišiek) s lekvárom a uvarila v 10-litrovom hrnci lipový čaj, aby stačil pre všetkých. (Lipový kvet naň sme si sami nazbierali vždy v parku pred kostolom, kde dodnes rastie zo dvanásť líp, a potom sme ho sušili na dvore, v nepriaznivom počasí na povale, aby ho bolo dosť i na zimu.)

Večery pred ,,čudom“

Overené i neoverené správy z obce a ostatného sveta som si mohol vypočuť práve a iba na  spomínaných ,,večurkach“.

Ale jeden moderný prístroj sme predsa len mali: rozhlas po drôte. Kto chcel, tomu ho zaviedli domov dokonca bezplatne. Veľmi rád som sedel pri ňom počúvajúc rozprávky pre deti, rozprávky i pekné i poučné. (Keď dnes pri prepínaní televíznych programov vidím, aké hlúposti dostávajú deti najmä v ,,moderných rozprávkach“, žasnem, kde na to ich tvorcovia chodia. Ale je možné, že takéto programy dnešné deti vnímajú inak ako my dospelí.)
A televízor? Toto ,,čudo“ mali vtedy iba 2 – 3 rodiny v celej dedine. (Čudom bol najmä pre starých ľudí, ktorí si nijako nevedeli vysvetliť, ako je možné, že v tej malej debničke sú živí ľudia. Ba aj zvieratá. A ešte v takom veľkom počte!) Dlhú dobu vlastnil prvý televízor v Úbreži vedúci obchodu s rozličným tovarom pán Antonič. Volali sme ho Džan, lebo jeho príbuzní žili v USA, asi preto si dovolil na tie pomery prepych v podobe televízora. Ale bol k nám, menej solventným zvedavcom, žičlivý. Takže v obývacej izbe jeho domu to neraz vyzeralo ako v menšej kinosále: keď boli v televízore rozprávky, ,,nasáčkovali“ sa tam hádam všetky deti z dediny, a keď dávali prenos z futbalu či hokeja, izba bola plná ,,dospelákov“.


Na ,,varenej gume“ a ,,gvinťákoch“

Keď sa blížila zima, to už skoro každý chalan otravoval rodičov, že potrebuje topánky s ,,varenou gumou“. Dokonca nám nevadilo, že to boli iba poltopánky, hlavne, aby mali ,,varenú gumu“ (ako sme nazvali hladkú žltú podrážku, ktorá sa tak vynikajúco šmýkala na snehu).

Našou neodmysliteľnou zimnou hrou bol ľadový hokej. Pravdaže to nebol klasický hokej! (Väčšinou sme hokej hrávali na ujazdenom snehu a iba v topánkach). V tom čase sa používali korčule, ktoré sa (stroho, odborne povedané, pretáčaním dvoch krátkych hriadeľov s trapézovým závitom a so zúbkovanými oceľovými úchytkami na koncoch) pripevňovali na topánky pomocou oceľového kľúčika so štvorhranným  otvorom. Mojej generácii dobre známe ,,gvinťáky.“ Výhodné, pretože sa dali nosiť na akýchkoľvek topánkach s tvrdou podrážkou.
Rodičia si nemohli dovoliť kúpiť korčule nám všetkým. Otec to vyriešil: jeden pár kúpil od suseda po jeho synovi – a my sme si ich medzi sebou požičiavali.
Keď nás prestalo baviť chodiť za ľadom na vzdialené lúky a zakaždým odhŕňať čerstvo napadaný sneh, hrávali sme hokej pred domom. V tých časoch cez dedinu premávalo veľmi málo áut, takže sme sa mohli vyblaznieť ešte aj pod neónovým osvetlením, teda do neskorého večera. (Cestárov sme zakaždým uprosili, aby nám tento úsek neposypali štrkom či škvarou. Lenže nakoniec nám to aj tak bolo figu platné, lebo pri horlivej hre sme pokrikom nazlostili niektorého zo susedov, a ten cestu posypal popolom.)

Na topánkach s „varenou gumou“ a na ujazdenom snehu sa nám vynikajúco šmýkalo aj bez korčúľ. Občas, keď po ceste prechádzal traktor s vlečkou alebo autobus, z frajeriny sa niektorý z odvážlivcov zachytil tiahla vozidla a nechal sa ťahať ,,šmykom“ aj 500 – 600 metrov. Nebolo ťažké sa zachytiť: križovatka bola od nášho domu zhruba 40 metrov, takže vozidlá ešte nestačili nabrať poriadnu rýchlosť. Podaktorí sa najviac tešili na príchod nákladného auta s poštou. Pošta stojí totiž hneď oproti križovatke, ktorá má tvar T. Niektorý z kamarátov vystriehol, kedy vodič zabuchol zadné dvere nákladného priestoru, a čakal, až zaradí jednotku, aby sa on vzadu pevne chytil tiahla. Odvážlivci, ktorí sa rozhodli tento bláznivý, ba až riskantný kúsok aplikovať, neskôr začali dokonca súťažiť, ktorý z nich sa vydrží  takto zachytený najdlhšie šmýkať (aby mali o tom dôkaz, robili si v snehu na okraji cesty  značky).

Závideli sme kamarátom, ktorí mali naozajstné hokejky. My štyria sme o nich mohli iba snívať. Mali sme ich však, hoci vlastnoručne vyrobené, dokonca záležalo len na našej zručnosti a fantázii, ako budú vyzerať. Väčšinou boli postĺkané z drevených latiek a posilnené kúskom plechu, no dlho nevydržali, lebo my sme hrali naozaj zanietene (až tak, že napríklad nášho Jozefa spolužiak Jaro – pravdaže, neúmyselne – tak tresol hokejkou po pravej ruke, že mu navždy poškodil prostredník). Ako náhrada za originálne hokejky slúžili rôzne kry pri potoku alebo v blízkej Karne (les). Na nich sme si vyhliadli konár v potrebnom tvare, odťali ho, mierne upravili – a  „hokejka“ bola na svete. Tým, že sme hrávali pri umelom svetle, vystrelený puk sme v hlbokom snehu vedľa cesty zavše už nenašli. Aj v tom sme sa vynašli: vyrezali sme náhradný puk zo suchého konára (o ktorý v našom dvore nebola núdza, lebo ešte počas jesene sme si museli navoziť drevo na celú zimu).

Poľovačky, turnaje, veselice...

Keď už hovorím o Úbreži, doplním, že má 252 domov a vyše 800 obyvateľov (vrátane Rómov, domácich i cudzích – žijú v osade za obcou, ale aj v nej, jedných aj druhých pribúda). Preto ani v nej nechýbajú rôzne povahy a charaktery, takže ani rôzne drobné nedorozumenia a škriepky. Ale keby sme v podstate tak pekne, ako my najmä v povojnových rokoch, spolunažívali na celej planéte, diabol by musel veľmi premýšľať, ako nás rozoštvať.  Lebo my sme sa vedeli tešiť nielen z práce, ale i z voľných chvíľ.
V neďalekej Karne sa často poriadali poľovačky, na ktoré sa zlietali aj všelijakí papaláši. Občas na Zemplín zavítali osobnosti z kultúrnej oblasti. Medzi nimi obľúbený herec František Dibarbora, ktorého najviac lákali divé kačice, preto na ne vraj poľoval v neďalekej obci Blatné Remety (známej prírodnou rezerváciou).

Na ihrisku sa hrávali futbalové turnaje, ktoré končievali veselicou pri miestnej cigánskej cimbalovej kapele. V lete i v jeseni takmer každú sobotu alebo nedeľu večer na okraji lesa, iba niekoľko metrov od futbalového ihriska, sa poriadali tanečné zábavy. Medzi stromami na čistinke bol v kruhovom tvare vybetónovaný tanečný parket, na stromoch naťahané elektrické osvetlenie prekryté pestrofarebnými lampiónmi, v okolí parketu dva stánky pokryté celtovinou a ohnisko na prípravu chutných jedál. Miestnu kapelu, ktorú založil vynikajúci saxofonista Aladár Balog a pár rokov v nej zaskakoval za chýbajúceho kapelníka ako huslista aj náš otec, v prevažnej miere tvorili chlapi z našej cigánskej osady. Hrávali na vybetónovanom pódiu vedľa tanečného parketu. U nás sme ich bežne oslovovali Cigáni. Boli na to pomenovanie hrdí, netajili, že ich kočovných predkov práve takto volali všade. Muziku mali doslova v génoch. Už malí chlapci, akonáhle sa dostali k niektorému hudobnému nástroju, vedeli zahrať čo len niekoľko akordov hociktorej ľudovej pesničky – suverénne, iba z počutia, ani noty nepotrebovali.

Pre jeden žeravý uhlík...

Mal som vtedy asi 11 rokov a prvý raz (dúfam, že aj naposledy) som videl telo uhoreného človeka.

Ujo bol už na dôchodku. Chodil však do lesa, práve dával do poriadku miesto, z ktorého zobral drevo. (Robilo sa to vždy, aby bol v lese poriadok, i preto, aby aj na tomto mieste mohli bez zdržania vysadiť sadenice stromčekov.) Bola chladná jeseň, preto mal na sebe starší zimník, ale ani ten ho asi veľmi nezohrial, musel sa občas zohriať pri  ohníku. Zrejme aj otočený chrbtom k ohňu – a asi vtedy mu na chrbát kabáta ,,odprskol“ žeravý uhlík. Ujo si to uvedomil, až keď mu horel zimník. Panika urobila svoje, takže aj pud sebazáchovy nabral iný smer (najmä pri starkého veku): namiesto toho, aby horiaci odev zo seba rýchlo zhodil, rozbehol sa do hustého krovia asi v presvedčení, že v takom poraste kabát – a on v ňom – horieť prestanú. Neprestali...

Keď sa ujo večer nevrátil domov, bol najvyšší čas ísť ho hľadať. Večer syn nenašiel v lese nikoho, ale utešoval sa nádejou, že sa s otcom minuli, takže sa doma stretnú. Ráno šiel syn do lesa znova. Vzal si ako pomoc suseda, a práve jemu pomohla náhoda doslova ako v detektívke: v blízkosti porastu, do ktorého ujo vbehol, našli roztrúsené mince, ktoré nešťastníkovi vypadli z vrecák, keď sa utekal zachrániť...

Aby bolo možné toto nešťastie vyšetriť, syn musel otcovo telo nechať, ako ho našli. Práve vtedy som videl, ako strašne vyzerá zhorené ľudské telo.