Fotogaléria:

.

Anketa:

.

História obce

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1337, keď si jedna vetva šľachticov z Michaloviec rozdelila časť dedín panstva Michalovce a deľba sa vzťahovala aj na dedinu Úbrež. Názov dediny Jezenew seu Obres svedčí o tom, že úbrežské sídlisko vzniklo na mieste prv patriacom k pôvodnému chotáru Jasenova. Zložený názov sa vyskytuje len v písomnostiach zo 14. storočia. Jednoduchý názov Úbrež, pravda, vo viacerých maďarizovaných či pravopisných obmenách, sa vyskytuje od roku 1369 (Erbes, Vbres, Wbres, Obrys, Obres, Ubreš a od roku 1920 Úbrež). Názov obce korení v slovenskom slove breh a pôvodne ako chotárny názov označoval pozemky ležiace pri brehu potoka. Jeho tvar nepochybne svedčí o tom, že vznikol v slovenskom prostredí. Z uvedených poznatkov vyplýva, že Úbrež založili na majetku Jasenov pravdepodobne poddaní z Jasenova pred rokom 1337, možno už v 13.storočí.

Podľa ústneho podania pamätníkov zaznamenaného v obecnej kronike boli prvé domy postavené pri brehu potoka Rika. Ďalšia skupina domov bola postavená pod kopcom Debra v priestoroch okolo dnešného mlyna, zarastených brezami. Ponúka sa tu druhá alternatíva vzniku názvu obce (U briez). Osada U briez mala nedostatok vody, preto chcela prekopať kanál na severozápadnom okraji Karny z Riky do terajšieho mlynského potoka. To sa nepáčilo obyvateľom osady U brehu Riky a tak spor o vodu prerástol do tvrdého konfliktu, v ktorom nakoniec zvíťazila osada U briez a osada pri Rike zanikla.

Na kopci Debra (na terajšom starom cintoríne) si obyvatelia postavili drevený kostol, o čom je písomný záznam z roku 1374. Chotár obce bol väčšinou zalesnený. Dubové lesy rástli nielen v severnej a západnej časti chotára od zadných lúk a Fekišoviec až po neskoršie Jarmočisko, ale aj vo východnej časti v Drinovci a v južnej časti okolo hlavnej cesty. Podľa máp prvého vojenského mapovania v roku 1785 väčšia časť cesty Michalovce-Sobrance viedla cez súvislý les presvetlený chotármi obcí a lúkami. Išlo o dubové lesy. Tieto boli postupne zmenšované za účelom získavania poľnohospodárskej pôdy. Úbrež patrila šľachticom z Michaloviec a Tibavy do začiatku 15. storočia a bola majetkovou súčasťou panstva Jasenov. Neskôr ho získali šľachtici zo Stredy nad Bodrogom, Stretavy, Drahňova, Šošovci, Daróciovci a napokon Sztarayovci. Gróf Sztaray mal na svojom veľkostatku v Úbreži 2 mlyny a kaštieľ, ktorého pôvodná stavba sa zachovala do roku 1947.
Obec bola oddávna známa svojimi jarmokmi, ktoré sa usporadúvali štyrikrát ročne až do skončenia 1. svetovej vojny. Obnovili sa v roku 1928, avšak v tom istom roku aj zanikli.

Začiatkom 15. storočia obyvatelia chovali ovce. Podľa daňového súpisu z roku 1598 bola v tom čase Úbrež sídlom okresu. Okresy sa vtedy neoznačovali podľa sídla, ale podľa vedúceho predstaviteľa, tzv. slúžneho. Slúžnovský okres literáta Pavla z Úbreže sa rozprestieral od hrebeňa Vihorlatu po Laborec, na juh po Čečehov, Jastrabie, Blatné Remety, Porostov a na východ po Kolibabovce. Obec dostala ponuku stať sa sídlom okresu aj v roku 1922, vedenie obce však túto ponuku neprijalo a tak sa sídlom okresu stali Sobrance.

Roky 1723, 1726 a 1729 boli veľmi neúrodné, na dobytok prišiel mor a na poliach sa katastrofálne rozmnožili myši. V rokoch 1734 a 1735 boli veľké povodne, po nich nasledovalo sucho a veľké mrazy. 26.marca 1898 prepukol najväčší požiar v histórii obce. Zhorelo 49 gazdovských domov, kostolná veža aj škola s učiteľským bytom. Poisťovňa vyplatila za školu 450 zlatých, opravu vykonal tesár Anton Šesták z Michaloviec.

V roku 1750 dal gróf Sztaray postaviť pod cintorínom mlyn. Neskôr mlyn vlastnil Horák, v roku 1880 ho odkúpil Macík, ktorý nahradil kamene válcami. Od roku 1933 vlastnil mlyn Macíkov zať Ján Štec, ktorý ho pre nedostatok vody v roku 1939 prestaval na pohon uhlím a v roku 1947 ho zbúral. V roku 1949 postavil Štec na mieste starého nový mlyn na elektrický pohon, najmodernejší v okrese. Dlho si ho neužil, v roku 1950 mu bol znárodnený. Mlyn bol v prevádzke do roku 1963.

Prvýkrát bola v obci zriadená pošta
v roku 1880, žandárska stanica v roku 1900, hasičský zbor v roku 1926, prvý telefón v roku 1930. V roku 1934 mala obec možnosť elektrifikácie spolu s väčšími obcami a mestečkami, nevyužila ju však a tak bola obec elektrifikovaná až v roku 1948. Zdravotné stredisko vzniklo v roku 1953.


ARCHÍVNE MATERIÁLY O OBCI ÚBREŽ NA INTERNETE

V posledných rokoch digitalizácia archívov napreduje míľovými krokmi. Priekopníkmi v digitalizácii boli mormóni zo Salt Lake City, ktorý začali s digitalizáciou matrík už koncom 20. storočia. Podľa ich viery môžu k mormónom prestúpiť aj nebožtíci, stačí, ak ich životné dáta prečítajú v ich svätyni a tým ich prekrstia na mormónov. Začali preto financovať po celom svete digitalizáciu matrík s podmienkou, že jednu kópiu si môžu ponechať. V prešovskom archíve začali digitalizovať v roku 2001. Pred pár rokmi sa mormóni rozhodli zverejniť svoje databázy matrík na internete zdarma, predtým to bolo len za poplatok. Teraz si môžme listovať v matrikách v pohodlí svojho bytu na internete. Faktom však je, že na internete nie sú zverejnené všetky matriky. Konkrétne z obce Úbrež sú zverejnené gréckokatolícke matriky, rímskokatolícke žiaľ zatiaľ nie sú. Úbrežskí rímskokatolíci sú na internete iba v tibavských matrikách z rokov 1837-1862 (staršie sa nezachovali), od roku 1863 sú k dispozíci iba v štátnom oblastnom archíve v Prešove – Nižnej Šebastovej. Inštruktáž pre bádateľov – začiatočníkov, ktorí si chcú zostaviť svoj rodostrom je na stránke http://serbak.blog.sme.sk/c/319235/Patranie-po-predkoch-rady-zaciatocnikom.html


Daňové súpisy z rokov 1715 a 1720


V posledných rokoch sa začali digitalizovať a zverejňovať na internete daňové súpisy a iné dokumenty z budapeštianského archívu. Sú zverejnené aj fotokópie takmer 300-ročných originálov daňových súpisov z obce Úbrež z rokov 1715 a 1720 v latinčine. Z týchto súpisov poznáme mená a priezviská daňovníkov – hláv rodín, ktorých bolo v roku 1715 iba šesť a v roku 1720 desať. (Obyvateľstvo bolo po storočí stavovských povstaní natoľko zdecimované, že niektoré dediny pri hlavnej ceste boli v tom čase úplne vyľudnené. Počet obyvateľov v Užskej stolici znížila aj morová epidémia začiatkom 18. storočia.) Pri menách daňovníkov sú uvedené výmery polí a lúk. Výmera polí sa vyjadrovala množstvom vysiateho obilia v gbeloch, pričom jeden gbel predstavoval plochu 42,6 áru. Výmera lúk sa vyjadrovala počtom koscov. Bola to plocha, ktorú mohol pokosiť jeden kosec za jeden deň, čo predstavovalo 28 - 46 árov.

Zo šiestich platcov daní v roku 1715 mali najviac polí a lúk Michal Hrin, Michal Hreško a Ján Pirocha (cca po 5 hektárov), nasledovali Ján Hamar, Ján Šoltis a Ladislav Chrustič. V súpise z roku 1720 je 10 daňovníkov, poslední traja menovaní sa tam už nevyskytujú. Je tam však Michal Chrustič (pravdepodobne dedič Ladislava Chrustiča) a ďalších 6 daňovníkov: Ladislav Orloroski, Juraj Barila, Andrej Šimko, Ján Hlaváč, Peter Torma a Andrej Gondoly. Čiastočne sa podarilo rozlúštiť a preložiť z latinčiny komentár k súpisu z roku 1720:

"ZÁZNAM. Polia tejto dediny sa delia na dve časti. Pôda je stredne dobrej kvality. Vynáša na tri jutrá jeden gbel ...??? Lúky sú sústredene rozmiestnené a ohrozujú ich záplavy vôd. Nieje tu žiaden sedliacky, či poddanský majer. Nemajú mlyn, ani vinice. Domy majú z dreva zhotovené, vcelku obstojné, z prasiat ...(ďalej nečitateľné). Kraj je rovinatý, ... (ďalej nečitateľné). Obchodníci a úradníci tam nepôsobia ... (text je ku koncu nečitateľný, končí poznámkou) ... do mestečka Michalovce, na ceste do Zemplínskej stolice jestvujúce."

Okrem súpisov z rokov 1715 a 1720 boli z budapeštianského archívu zverejnené na internete aj ďalšie dokumenty z 15.-17. storočia, v ktorých je zmienka o obci Úbrež. Najstaršia listina z roku 1418 v latinčine je z kancelárie panovníka Žigmunda Luxemburského a potvrdzuje užskému županovi, priorovi johanitov v Uhorsku a chorvátskemu bánovi Albertovi z Michaloviec a jeho príbuzným majetky v užskej, zemplínskej a satmárskej stolici, medzi mnohými dedinami aj v obci Úbrež. Ďalšie dokumenty v maďarčine sa taktiež väčšinou týkajú deľby, alebo dedičstva majetkov, prípadne majetkových sporov. Historické dokumenty sa dajú nájsť na stránkach http://www.arcanum.hu/mol/ alebo http://193.224.149.8/adatbazisokol/adatbazis/52 .

Na internete sa dajú nájsť aj historické mapy zo všetkých troch vojenských mapovaní. Zaujímavá je najmä mapa z 1. vojenského mapovania z roku 1785, keď bola obec Úbrež obklopená lesmi (do Michaloviec sa zrejme chodilo cez Fekišovce, na Gajdoš cesta neviedla). Cerkev bola na cintoríne, v obci boli 2 mlyny (pod cintorínom a za "Hadvabovou kertou" na západ od obce).


Tereziánsky urbár v Úbreži z roku 1774

Mária Terézia vydala v roku 1767 nariadenie zaviesť v každej obci súpis pozemkováho majetku a povinností poddaných voči zemepánovi. Pozemky neboli vo vlastníctve poddaných, vlastnilo ich panstvo. Poddaní ich dlhodobo užívali, a to bez právneho nároku na ne, ale so záväzkom plniť si urbárske povinnosti za ne voči majiteľovi. Táto pôda sa nazýva aj urbárska (rustikál). Panská pôda, ktorú obrábal zemepán vo vlastnej réžii sa nazýva dominikál. Súpis mal podať informácie o rozvrstvení poddanského obyvateľstva, ktoré sa delilo na večných poddaných – nevoľníkov a poddaných s právom voľného sťahovania, ďalej o výmere poddanskej pôdy využívanej sedliakmi alebo želiarmi, o opustenej pôde či usadlostiach.

V Úbreži bol Tereziánsky urbár zavedený v roku 1774. Prevažujúcim vlastníkom úbrežského majetku bolo v tom čase Užhorodské jezuitské kolégium, vlastniace v obci cca 186 ha pôdy. Ďalšími drobnými vlastníkmi majetku boli gróf János Sztáray zo Starého a ďalších 9 zemepánov. V obci v čase súpisu žilo 19 sedliakov – nevoľníkov a 2 želiari, ktorí mali prenajaté iba domy. Ďalších 22 usadlostí bolo opustených.

13 sedliakov, patriacich Užhorodskému jezuitskému kolégiu, hospodárilo na polovičných usadlostiach. Okrem domu, dvora a záhrady mali prenajaté po 11 jutár ornej pôdy (6,3 ha) a lúku na 4 koscov (plocha, ktorú boli schopní pokosiť 4 chlapi za deň). Každý poddaný bol povinný zemepánovi zaplatiť ročne 1 zlatý za prenájom domu, odovzdať z úrody deviatok zemepánovi a desiatok cirkvi. Robotná povinnosť poddaného na polovičnej usadlosti bola odpracovať na pánskom ročne 26 dní s volským záprahom, alebo 52 dní ručne. Pracovná doba bola od východu do západu slnka. Okrem toho mal poddaný na polovičnej usadlosti povinnosť odovzdať ročne 6 vajec, 1 sliepku, 1 hus, pol holby (0,4 litra) prepraženého masla, 3 funty (1,3 kg) priadze a pol náruče palivového dreva.

Ďalších 6 sedliakov, traja patriaci grófovi Sztáraymu, dvaja zemepánovi Szemeremu a jeden Szerenczymu, hospodárili len na štvrtinových usadlostiach. Ich povinnosti v práci pre zemepána a v naturáliach boli oproti nájomcom polovičných usadlostí len polovičné, daň za dom bola u všetkých poddaných rovnaká.
Dvaja úbrežskí želiari platili za prenájom domu po 1 zlatý a mali povinnosť odpracovať u zemepánov Szemeryho a Sheghyho po 18 dní ročne.

Medzi úbrežskými poddanými sa vyskytovali tieto priezviská: Barila, Chrustič, Gondoľ, Popík, Starjak, Bubrík, Gavula, Kováč, Rusnák, Zahorčák, Béreš, Vaško, Morfan, Miľaško, Suhar, Poľank, Zaborďák, Zimčák (od roku 1720 do 1774 sa zachovali priezviska Barila, Chrustič, Gondoľ).


VÝVOJ POĆTU A NÁRODNOSTNÉHO ZLOŽENIA OBYVATEĽSTVA


Vývoj počtu obyvateľov obce zaznamenal niekoľko vrcholov. Prvý bol v roku 1427, keď zdanili úbrežské sedliacke domácnosti okrem richtárovej daňou kráľovi od 22 port, neskôr sa väčšina obyvateľov odsťahovala. V 2. polovici 16. storočia sa v Úbreži usadili aj aj poddaní rusínskeho pôvodu, v dôsledku čoho sa dedina opäť rozrástla. Podľa daňového súpisu z roku 1598 bolo v dedine 37 obývaných poddanských domov, čo sa vtedy považovalo za veľkú dedinu.

V 17. a začiatkom 18. storočia poddaných ubúdalo v dôsledku krvavých stavovských protihabsburgských povstaní, moru, hladu a zlých životných podmienok. Vojská Bocskayho, Bethlena, Thokolyho a nakoniec i Rákoczyho sa preháňali po hlavnej ceste, prenasledujúc vojská cisárske, alebo opačne. Usadzovali sa v dedinách, ktoré boli povinné ich vydržiavať, pričom hynuli ľudia i dobytok, mizli potraviny, horeli domy. V roku 1715 bolo v Úbreži iba 6 sedliackych domácností., v roku 1720 9 sedliackych a 1 želiarska domácnosť. Niektoré z okolitých dedín, napr. Ruskovce, Nižná Rybnica, Tibava, boli v tom čase úplne vyľudnené, Sobrance mali v roku 1715 len 2 domácnosti a zostali vyľudnené až do roku 1735. V celom sobranskom okrese bolo v 50 obciach iba 176 osadníkov.

Z daňových súpisov z obce Úbrež z rokov 1715 a 1720 poznáme mená a priezviská daňovníkov – hláv rodín, ktorých bolo v roku 1715 iba šesť a v roku 1720 desať. Zo šiestich platcov daní v roku 1715 mali najviac polí a lúk Michal Hrin, Michal Hreško a Ján Pirocha (cca po 5 hektárov), nasledovali Ján Hamar, Ján Šoltis a Ladislav Chrustič. V súpise z roku 1720 je 10 daňovníkov, poslední traja menovaní sa tam už nevyskytujú. Je tam však Michal Chrustič (pravdepodobne dedič Ladislava Chrustiča) a ďalších 6 daňovníkov: Ladislav Orloroski, Juraj Barila, Andrej Šimko, Ján Hlaváč, Peter Torma a Andrej Gondoly. Podľa Tereziánskeho urbáru bolo v Úbreži v roku 1774 obývaných 21 domov.

V 2. polovici 18. storočia a v 19. storočí sa počet obyvateľov utešene rozrastal. Pri prvom sčítaní obyvateľov v roku 1828 bolo v Úbreži 103 domov a 709 obyvateľov, v roku 1869 803 obyvateľov a počet narastal až do roku 1900, keď obec Úbrež dosiahla svoje historické maximum – 1025 obyvateľov. Prispelo k tomu aj prisťahovanie 18 českých rodín.

V 20. storočí počet obyvateľov postupne klesal až do roku 1991, keď dosiahol svoje historické minimum v ére sčítania obyvateľstva - 577 obyvateľov. Pokles začiatkom 20. storočia bol zapríčinený masívnym vysťahovalectvom, najmä do USA, čiastočne aj 1. svetovou vojnou a epidémiou španielskej chrípky v októbri a novembri 1918, na ktorú zomrelo 14 obyvateľov obce. Počas 2. svetovej vojny boli z obce deportovaní židia, ktorých tu žilo 8 rodín. Po vojne sa vysťahovalo do českého pohraničia 8 rodín, presne 47 obyvateľov. Za éry socializmu odchádzali z obce najmä mladí vzdelaní ľudia, ktorí nenachádzali v Úbreži a blízkom okolí uplatnenie.

Po roku 1991 počet obyvateľov opäť stúpa z dôvodu prisťahovania nových rómskych rodín do opustených domov. V roku 1953 bolo z 821 obyvateľov 53 Rómov, všetci žili v osade Jaruška. V roku 1979 kúpili v dedine prvé 3 domy, dnes (v roku 2013) ich vlastnia vyše 40 a tvoria polovicu zo súčasných 740 obyvateľov obce.



ADMINISTRATÍVNO – ÚZEMNÁ PRÍSLUŠNOSŤ OBCE


Do roku 1918 Slovensko tvorilo priamu súčasť Uhorska v rámci habsburskej monarchie a od roku 1867 Rakúsko-Uhorska. Obec Úbrež patrila do roku 1849 do Užskej stolice, potom do Užskej župy. Na území Uhorska bolo 63 žúp z čoho 16 bolo na Slovensku. Užská župa patrila medzi najmenšie v Uhorsku a na Slovensku k nej patrilo len niekoľko desiatok dedín v okolí Sobraniec a Veľkých Kapušian, tri štvrtiny Užskej župy sa rozprestieralo na území dnešnej Ukrajiny.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa pričlenili od 1.1.1920 slovenskú časť Užskej župy k Zemplínskej župe. Prvé administratívne členenie Slovenska sa uskutočnilo až 1.1.1923. Vzniklo 79 okresov a 6 žúp. Naša obec bola začlenená do Košickej župy. V roku 1928 boli župy zrušené a na Slovensku ostala len jedna Slovenská krajina, bolo to tzv. krajinské zriadenie. Po viedenskej arbitráži a vzniku Slovenského štátu Maďarsko zabralo veľkú časť Slovenska na juhu a juhovýchode Slovenska. Nová slovensko – maďarská hranica prechádzala aj úbrežským chotárom v oblasti Drinovca a pod Karnou. Od začiatku roku 1940 bola obnovená dvojstupňová politická správa podľa ktorej sa Slovensko rozdelilo opäť na 6 žúp a 59 okresov. Obec Úbrež bola začlenená do Šarišsko-Zemplínskej župy so sídlom v Prešove. Po oslobodení obec patrila k novému Prešovskému kraju až do vytvorenia Východoslovenského kraja v roku 1961. V roku 1990 boli kraje zrušené, zostali len okresy. Tri a pol roka po vzniku samostatnej Slovenskej republiky od 24.7.1996 vstúpil do platnosti najnovší zákon o územnosprávnom členení. Vytvorilo sa 8 krajov a 79 okresov, Úbrež patrí do Košického kraja a Sobranského okresu. Obec Úbrež bola sídlom slúžnovského okresu už v roku 1598, neskôr väčšinou patrila do okresu Sobrance, až na roky 1940–1944 a 1960-1990, keď sme patrili do okresu Michalovce.



VEDENIE OBCE


Reprezentantmi obce boli až do roku 1870 richtár a traja až štyria prísažní. Boli to spravidla najbohatší a najváženejší obyvatelia obce. Richtára volili občania z viacerých kandidátov, navrhnutých zemepánom. Hoci boli volení obecnou pospolitosťou, boli za výkon svojej funkcie zodpovední zemepánovi. Okrem vlastnej správy obce a vykonávania nižšieho súdnictva mali na starosti plynulé odvádzanie poddanských dávok, desiatku a deviatku, ako aj štátnych daní.

Obecná samospráva sa v Uhorsku zmodernizovala zákonom o obecnom zriadení z roku 1870. Obecné zastupiteľstvo sa skladalo z polovice najbohatších obyvateľov a polovice obecných zástupcov. Na čele obce stál naďalej richtár. Najnižšou zložkou verejnej správy boli obecné notariáty. Notári požívali vysokú spoločenskú prestíž. Funkcia notára spájala v sebe výkonný štátnu moc, ale zároveň aj kontrolnú samosprávnu právomoc. Boli volení na doživotie obecnými samosprávami.

Z tohto obdobia poznáme meno úbrežského richtára z roku 1863, z mapy prvého katastrálneho mapovania. Richtárom bol vtedy Michal Martoň, prísažnými Michal Kabaj a Ján Mucha, podľa podpisov na katastrálnej mape boli všetci traja negramotní. Ďalšia zmienka o richtárovi je vo Farskej kronike Rímskokatolíckej farnosti v Úbreži z roku 1888, kde je richtár Marcin spomenutý ako svedok menšej finančnej transakcie na miestnej fare.

Obecné zriadenie v Uhorsku sa stalo základom aj pre obecné zriadenie po vzniku Československej republiky. Na území Slovenska sa preberala uhorská správa v roku 1919. Samospráva do volieb nefungovala, zastupoval ju notár. Po voľbách v roku 1920 mala funkcia richtára patriť najsilnejšej politickej strane. V roku 1922 došlo k úprave obecného zriadenia. Pôsobnosť richtára prešla na starostu a predstavenstva na obecnú radu. Starostovia spravovali obecné záležitosti, riadili vnútorný život obce, vyberali dane, starali sa o obecné cesty, potoky, obecné pasienky, spolupracovali s obecným urbariátom, vystavovali dobytčie pasy na odpredaj dobytka. Pri majetkových sporoch mali starostovia aj sudcovskú moc. Hájili nielen obecný, ale aj súkromný majetok. Poškodzovateľov súkromného majetku mohli trestať peňažitou pokutou.

V dvadsiatych rokoch 20. storočia bol tri funkčné obdobia starostom obce Úbrež Ján Figľar, členmi obecného zastupiteľstva boli v tom čase Juraj Chrustič, Štefan Hadvab, Pavol Ostrožnický, Michal Figľar, Majes Schonberger, Onda, Ján Antonič, Juraj Škirda, Michal Beca, Juraj Antonič, Michal Drotár, Jina , Karol Pavelka. V tridsiatych rokoch bol starostom Ján Hadvab.

Obec Úbrež bola oddávna strediskovou obcou, sídlili v nej aj orgány štátnej správy. Notársky úrad tu sídlil už za Rakúskouhorskej monarchie, poznáme však meno iba jedného notára z tohto obdobia. Bol ním Štefan Tomorányi, je o ňom zmienka vo Farskej kronike ako o jednom z mnohých hostí na birmovke 28. mája 1900. V Úbreži sídlil do roku 1922 Okresný notársky úrad. Vtedy bola obci ponuknutá možnosť stať sa sídlom okresu, no predstavitelia obce túto možnosť nevyužili a tak sa sídlom okresu stali Sobrance. Od roku 1922 sídlil v Ubreži Obvodný notársky úrad, obvodným notárom bol vtedy Žambokrecký, notárskym pisárom Hašanyi. Neskôr bol notárom Čech bývajúci u Žemberyho. Za Slovenského štátu bol úbrežským notárom Ján Macej. Notársky úrad mal kanceláriu najprv v starom Sztarayho kaštieli v Hadvabovej kerte, neskôr u Moščáka a napokon u Vincenta Svobodu.

Od roku 1895, keď boli zákonom zriadené matričné obvody, je nepretržite až do dnešných dní sídlom matričného obvodu aj obec Úbrež. Funkcia matrikára bola väčšinou kumulovaná najprv s funkciou notára, neskôr s funkciou administratívneho pracovníka obce.

Za Slovenského štátu právomoci volených orgánov prešli na vládneho komisára, ktorý nebol volený, ale menovaný Krajským úradom. Prvým vládnym komisárom obce Úbrež v roku 1939 bol Pavol Duda. Po ňom bol niekoľko mesiacov vládnym komisárom Jozef Kaminský, ktorý túto funkciu vykonával popri vyučovaní žiakov ľudovej školy. Od roku 1940 do roku 1944 bol vládnym komisárom Juraj Štofega. Z roku 1944 sa už zachovali v Štátnom oblastnom archíve spisové materiály. V obecnom zastupiteľstve boli v roku 1944 Pavol Hricik, Pavol Antonič, Ľudovít Žembery, Jozef Kaminský a Michal Štenko. Je zaujímavé, že v tom čase bolo na výplatnej listine obce až 9 ľudí :
                 Ján Tulek – obecný doručovateľ a nočný strážnik
                 Ján Serbák – obecný pokladník
                 Michal Bielohlávok – notársky pomocník
                 Margita Serenčová - upratovačka
                 Andrej Hvižďák - mínoprehliadač
                 Juraj Fedorčák – poľovný hájnik
                 Juraj Hauz – obecný pastier
                 Ján Kopčanský – obecný pastier
                 Mária Kopčanská – školská upratovačka

Po prechode frontu boli na oslobodenom území hneď po novom roku 1945 ustanovované národné výbory. Prvým predsedom Národného výboru bol Michal Barilič, od mája 1945 ho vystriedal Andrej Antonič. Po voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1946, v ktorých v Úbreži suverénne zvíťazila Demokratická strana, bol za predsedu MNV zvolený Pavol Hricik, v roku 1947 ho vystriedal Michal Ščerbanovský. Za predsedovania Michala Ščerbanovského boli členmi rady MNV Michal Bodnár, Juraj Modrák, Andrej Hricík, Pavol Kabaj, Ján Hadvab, Juraj Smeriga, Ján Serbák, Pavol Marcin, Pavol Antonič, Juraj Dudik , Pavol Mižák a Michal Palík. Toto povojnové obdobie bolo pre prácu MNV veľmi náročné, odstraňovali sa vojnou spôsobené škody, zabezpečovali sa prídelové lístky na základné potraviny, rozmáhal sa čierny obchod. Najviac mrzutosti medzi občanmi spôsobovali spory o náhradu vojnových škôd za poškodený majetok.

V januári 1945 sa už začalo úradovať aj na Obvodnom notárskom úrade, ktorý sa pretransformoval na Obvodný úrad miestnych národných výborov. Obvodný úrad slúžil obciam Úbrež, Ruskovce, Gajdoš, Fekišovce, Hnojné a jeho prvým tajomníkom bol Ján Chrustič, po ňom Pavol Mirda, zmluvnou kancelárskou pomocníčkou a zásobovacou referentkou Mária Hvižďáková. Neskôr sa funkcia tajomníka premenovala na prednostu úradu. Od septembra 1945 nastúpila do úradu ďalšia kancelárska pomocníčka Helena Brečková. Od septembra 1945 do januára 1946 bol úrad bez vedenia, od februára 1946 zastupoval prednostu úradu Michal Bielohlávok. Od 27.3.1946 bol riadnym prednostom úradu Štefan Pavlík, od 4.6.1947 ho vo funkcii vystriedal Mikuláš Kotán. 1.7. – 31.121946 pracovala na Obvodnom úrade MNV praktikantka Helena Serenčová, od 1.12.1946 nastúpila za kancelársku pomocníčku Mária Chalupová, neskôr aj Anna Hvižďáková. V roku 1950 pracovali v úrade okrem prednostu štyri kancelárske sily, posledným prijatým bol kancelársky pomocník Michal Drotár. 31.8.1950 bol Obvodný úrad MNV zrušený, vybavovanie obecných záležitosti zostalo na predsedovi MNV, jednej kancelárskej sile a tzv. ujazdnom tajomníkovi Slávskom, ktorý usmerňoval prácu MNV.

Po februári 1948 došlo v republike k veľkým politickým zmenám, k moci sa na nasledujúcich 40 rokov dostali komunisti. Vytvárali sa miestne akčné výbory, predsedom akčného výboru v Úbreži sa stal Michal Brilinský, predsedom Miestneho národného výboru Michal Kašaj. Vo voľbách, ktoré sa konali v máji 1948, bola prvykrát zavedená jednotná kandidátka všetkých politických strán. Voliči dostali dva lístky, na jednom bola jednotná kandidátka, druhý lístok bol prázdny, odovzdanie prázdneho lístka sa považoval za nesúhlas s jednotnou kandidátkou.

Práca MNV zvlášť do roku 1960 bola mimoriadne náročná a zložitá. MNV organizačne zabezpečoval prideľovanie skonfiškovaných pozemkov občanom. Osobitné problémy boli so zabezpečovaním plnenia dodávkových povinností roľníkov. Často sa museli vykonávať tzv. nútené úradné výkupy. Podobné problémy boli aj s platením poľnohospodárskych daní - tu sa dávali tzv. úradné platobné výmery. V rokoch 1950-60 sa vo funkcii predsedu MNV vystriedali Ján Hamadej, Štefan Moščák, Ján Zuza, Juraj Serbák, Ján Tulek a Ján Kizivat, vo funcii tajomníka Andrej Partika, Ján Kizivat a Ľudovít Žembery.

Od roku 1960 do roku 1971 bol tajomníkom MNV Peter Argaláš, vo funkcii predsedu MNV sa vystriedali v r.1960-64 Ján Barilič, v r.1964-68 Michal Barilič, v r.1968-71 opäť Ján Barilič. Vo voľbách v roku 1971 si predseda a tajomník funkcie vymenili, za predsedu MNV bol zvolený Peter Argaláš, za tajomníka Ján Barilič. Stalo sa tak z dôvodu, že do roku 1971 bola plne platenou funkcia tajomníka, predseda MNV pracoval iba na úväzok a od roku 1971 sa to na štyri roky vymenilo. V rokoch1975-81 bol predsedom MNV Juraj Danko, tajomníkom opäť Peter Argaláš. Po odchode Petra Argaláša do dôchodku bol tajomníkom MNV v rokoch 1979-81 Pavol Škirda. V rokoch 1981-1988 bol predsedom MNV Michal Serbák, tajomníkom Ján Vataha, v rokoch 1988-1990 predsedom Čižmár a tajomníkom Miroslav Skokánek.

Po páde socializmu a zrušení vedúcej úlohy KSČ bol začiatkom roku 1990 MNV zrekonštruovaný, novým predsedom MNV sa stal Ján Tomko, tajomníkom Jozef Sklár. V novembri 1990 bol v riadnych komunálnych voľbách zvolený za prvého novodobého starostu obce Dušan Maščák, podstarostom sa stal Jozef Sklár. V októbri 1993 sa Dušan Maščák vzdal funkcie starostu, do volieb ho zastupoval Jozef Kornúc. Vo voľbách v roku 1994 a opätovne aj v roku 1998 sa stal starostom obce Jozef Kornúc, v rokoch 2002, 2006, 2010 a 2014 Jozef Antonič.


Chronologický prehľad vedúcich predstaviteľov obce :

1863 Martoň Michal - richtár
1888 Marcin - richtár
1900 Tomorányi Štefan - notár
1922-27 Figľar Ján - starosta, Žambokrecký - notár
1928-39 Hadvab Ján - starosta
1939 Duda Pavol - vládny komisár, Macej Ján - notár
1940 Kaminský Jozef - vládny komisár
1940-44 Štofega Juraj - vládny komisár
1945 Barilič Michal - predseda NV, Chrustič Ján - tajomník
         Antonič Andrej - predseda MNV, Mirda Pavol - tajomník
1946 Hricik Pavol - predseda MNV, Bielohlávok Michal - tajomník
1947 Ščerbanovský Michal - predseda MNV, Pavlík Štefan - prednosta úradu
1948-50 Kašaj Michal - predseda MNV, Kotán Mikuláš - prednosta úradu
1950-51 Hamadej Ján - predseda MNV
1951-53 Moščák Štefan - predseda MNV, Partika Andrej - tajomník
1953-54 Zuza Ján - predseda MNV, Kizivat Ján - tajomník
1954-55 Serbák Juraj - predseda MNV
1956-57 Tulek Ján - predseda MNV
1957-59 Žembery Ľudovít - predseda MNV, Kizivat Ján - tajomník
1959-60 Barilič Ján - predseda MNV, Kizivat Ján - tajomník  
1960-64 Barilič Ján - predseda MNV, Argaláš Peter - tajomník
1964-68 Barilič Michal - predseda MNV
1968-71 Barilič Ján - predseda MNV
1971-75 Argaláš Peter - predseda MNV, Barilič Ján - tajomník
1975-81 Danko Juraj - predseda MNV, Argaláš Peter - tajomník
              Škirda Pavol - tajomník
1981-88 Serbák Michal - predseda MNV, Vataha Ján - tajomník
1988-90 Čižmár Štefan - predseda MNV, Skokánek Miroslav - tajomník
1990 Tomko Ján - predseda MNV, Sklár Jozef - tajomník
1990-93 Maščák Dušan - starosta, Sklár Jozef - podstarosta
1994-02 Kornúc Jozef - starosta, Drotár Milan - podstarosta
              KováčJuraj - podstarosta
2002- Antonič Jozef - starosta, Varga Ján - podstarosta




OBCHODY A SLUŽBY OBYVATEĽOM

Obchody

Do roku 1942 boli obchodníkmi v obci prevažne židia. Obchody so zmiešaným tovarom vlastnili Šimon Eichler, pôvodne Mánes, v teraz už zbúranom dome Mižákových na začiatku uličky ku Karne, Samuel Deutsch, pôvodne Berko, v starom dome Juraja Kašaja pri rímskokat. fare, Malka v dome za židovskou modlitebňou – bužňou, ktorá stále na mieste terajšieho domu Vojtecha Loumu. Prvú krčmu vlastnili tiež židia pri hlavnej križovatke, kde je teraz autobusová zastávka. Okolo roku 1900 krčmu s celým domom od židov odkúpil Hreha Hvižďák, neskôr ju prenechal synovi Michalovi. V medzivojnovom období boli otvorené aj ďalšie krčmy u Jinu a u Pavelku. Karol Pavelka mal aj obchod so zmiešaným tovarom, ďalší obchod – kramárstvo vlastnil Michal Šepič. Prvá predajňa obuvi – Baťa bola od roku 1931 v dome s krčmou u Michala Hvižďáka, neskôr sa presťahovala do domu Jána Bendu, pôvodného predavača obuvi. Ján Benda mal v dome aj predajňu textilu. Po druhej svetovej vojne vlastnil kramárstvo Ján Barilič, obchod so zmiešaným tovarom Juraj Marcin, predajňa textilu bola u Márie Mižákovej v uličke.

V roku 1940 si občania obce Úbrež založili potravné družstvo. Zakladateľmi boli Jozef Kaminský, Andrej Antonič, Juraj Štofega a Ján Hadvab. Bola to učastinárska spoločnosť so 175 členmi, ktorí vlastnili 380 účastín po 50 korún. Ročná tržba bola vyše milióna korún, z toho tretina pripadala na predaj alkoholu. Družstvo malo v Úbreži svoj obchod v prenajatom dome Kabaja, známom podľa posledného obchodníka ako obchod u Budi. Prvým predavačom v obchode bol Uličný, neskôr prevzal obchod najväčší akcionár družstva Pavol Oráč. Posledným predfrontovým predavačom bol pán s nezisteným menom, ktorý 30. októbra 1944 obchod zatvoril a spolu s ostatnými mužmi z dediny ušiel na tri týždne do vihorlatských lesov. Po návrate našiel obchod rozbombardovaný a rozkradnutý a tak z Úbreža odišiel. Po vojne bol obchod opravený, v prednej izbe bol obchod s potravinami a v zadnej krčma. Obchod aj krčmu prevádzkoval Štefan Pandoščák.

Nepriaznivá zásobovacia situácia obyvateľov v Sobranskom okrese prinútila predstavenstvo Okresného zväzu spotrebných dužstiev v Sobranciach zamyslieť sa nad výstavbou vlastného veľkoobchodného skladu. Táto myšlienka bola zrealizovaná a dňa 15.10.1953 bol daný do prevádzky sklad v Sobranciach, ktorý zásoboval prevádzkové jednotky okresu. Potravné družstvo v Úbreži bolo včlenené do spotrebného družstva Jednota. V roku 1953 v jeho potravinách predávala Mária Argalášová, v pohostinstve Ján Tulek.

V rokoch 1954-55 bola budova obchodu zrekonštruovaná, vpredu bola pristavená veľká hala. Prvým vedúcim v zrekonštruovanom obchodnom dome spotrebného družstva Jednota bol Michal Drotár. Obchod mal vtedy štyri oddelenia a nakupovali v ňom ľudia zo širokého okolia. Po krátkom čase sa stal vedúcim obchodného domu Michal Antonič, ktorý ešte aj dnes predáva bicykle v Michalovciach. V dobrej tradícii obchodu aj keď s obmedzeným sortimentom pokračoval od roku 1962 aj jeho dlhoročný vedúci Jozef Buďa až do roku 1992, keď obchod zanikol.

V roku 1972 bola dokončená výstavba nového obchodného domu Jednoty pri obecnom úrade. Na prízemí bol zriadený obchod s potravinami, mäsna a na poschodí krčma. V to istom roku bol poniže kostola dobudovaný aj druhý obchod Jednoty s potravinami. Obchody s potravinami slúžia dodnes (v prenájme súkromných podnikateľov), krčma bola po roku 1990 prenajatá súkromnikovi a v roku 2004 zanikla (dnes je tam kultúrny dom).


Úverové družstvo

Úverové družstvo bolo založené 28. júna 1942. Zakladateľmi boli Jozef Kaminský, Michal Šteňko, Pavol Antonič, Juraj Štofega a Juraj Hricík. Zakladajúcich členov bolo 67, neskôr počet členov úverového družstva stúpol až na 290. Kancelária úverového družstva bola najprv u Juraja Hricíka, neskôr sa presťahovala do domu najaktívnejšieho člena družstva Michala Šteňka. Ročné úspory družstva činili okolo pol milióna korún, pôžičky jeden a pol až dva milióny korún. Úspory aj pôžičky v družstve pomohli mnohým občanom pri menovej reforme v roku 1953, pretože v hotovosti sa menili peniaze nad určitú sumu v kurze 1 : 50 a na účte 1 : 5. Úverové družstvo po menovej reforme zaniklo.


Zdravotné stredisko

V minulosti bola zdravotná starostlivosť obyvateľom obce veľmi ťažko dostupná. Za rakúsko-uhorska boli najbližšie lekári v Užhorode a v Michalovciach, po vzniku ČSR a za Slovenského štátu už boli lekári aj v Sobranciach. Do Úbreža začal dochádzať ihneď po 2. svetovej vojne MUDr Rušaj. Stabilné zdravotné stredisko v Úbreži začalo vznikať v roku 1953, boli však problémy s priestormi na ambulanciu. Pravidelne tu začal ordinovať MUDr Miroszay, ktorý potom odišiel do Afriky. Druhým stabilným úbrežským lekárom bol MUDr Kotula, neskorší odborník na transplantáciu pľúc v bratislavských Kramároch. Nasledovali lekári Šidlík, Tulis, Kramár, Dankovčík, Novák, Géci, Kurák, Medek, Mičudová a od roku 1986 do roku 2010 MUDr Žofčáková.

Prvým úbrežským zubným lekárom bol MUDr Holešovský, ktorý sa staral o náš chrup od roku 1954 do roku 1989. Vystriedal ho MUDr Klamo, ktorý tu pracoval do roku 2011. Prvá zubná ambulancia od roku 1954 bola v dome Jána Serbáka pri hlavnej úbrežskej križovatke, potom sa presťahovala do domu vdovy Varmeďovej spolu s praktickým lekárom. Od roku 1964 po dokončení prvej úbrežskej bytovky boli priestorové problémy zdravotného strediska definitíne poriešené.

Zo zdravotných sestier v Úbreži najdlhšie slúžili Alžbeta Antoničová pôvodne ako pôrodná asistentka, neskôr ako terénna sestra a zdravotná sestra Alica Kráľová. Zdravotné stredisko v Úbreži malo od roku 1973 stabilne k dispozícii sanitku aj so šoférom Jánom Miglecom.

Po odchode obvodnej lekárky MUDr. Žofčákovej a zubného lekára MUDr. Klama do Sobraniec, koncom roku 2011 zdravotné stredisko v Úbreži zaniklo.


Polícia

Žandárska stanica bola v Úbreži približne od roku 1900 v novopostavenom veľkom vinkľovom dome pri ruskovskej ceste u Hrehu Hvižďáka. Po zániku monarchie a vzniku Československa sa tam nasťahovali namiesto maďarských českí žandári. Neskôr sa žandárska stanica presťahovala do Žemberyho, potom do Vincenta Svobodu. Koncom roku 1938 bola žandárska stanica preložená do Závadky, od roku 1945 bola opäť v Úbreži najprv u Vincenta Svobodu, potom u Juraja Marcina. V roku 1947 nastúpil ako veliteľ 6-členného Obvodného oddelenia Verejnej bezpečnosti v Úbreži Peter Argaláš. V roku 1950 bolo oddelenie VB v Úbreži zrušené, zostal tu len tzv. okrskár, prvým okrskárom VB bol Kočiš. Ešte raz bolo zriadené Obvodné oddelenie VB v Úbreži 1.1.1964, tentoraz v novej bytovke, veliteľom oddelenie bol Jozef Petrák. V osemdesiatych rokoch bolo oddelenie VB v Úbreži definitívne zrušené.


Pošta

Pošta bola v Úbreži zriadená okolo roku 1880, odvtedy slúži občanom nepretržite dodnes. Za Rakúsko-Uhorska bola umiestnená v Sztárayho kaštieli v Hadvabovej kerte, neskôr u Žemberyho, potom u Pavelku a napokon sa presťahovala do novej, doteraz slúžiacej budovy pošty s bytom na poschodí.




ZAMESTNANIE OBYVATEĽOV

Poľnohospodárstvo


Obyvatelia obce sa po stáročia zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lese. Z obilnín sa najviac pestovala pšenica a raž. Približne do roku 1930 sa oralo dreveným pluhom. Ťažnými zvieratami boli prevažne kravy, ale aj voly a kone. Poprvykrát v obci oral traktorom František Louma v roku 1940. Sialo sa ručne, prvé sejačky sa objavili okolo roku 1940. Žalo sa spočiatku kosákmi, neskôr kosami, obilie sa viazalo povrieslami do snopov a snopy sa po 21 skladali do krížov. Prvý samoviazač, ktorý obilie pokosil a poviazal do snopov sa v Úbreži začal používať v roku 1951. Snopy obilia sa pozvážali do stodôl, kde sa koncom leta, alebo v jeseni mlátilo. Mlátilo sa najprv ručne cepami, v 19. storočí sa začali na mlátenie používať zariadenia podobné sečkárňam. Okolo roku 1880 sa začala používať konská mláťačka. V roku 1900 zakúpil Hreha Hvižďák parnú mláťačku, nazývanú ohňovka.. Neskôr sa začali používať mláťačky na pohon stabilným naftovým motorom, alebo traktorom. V roku 1951 sa začala používať elektrická mláťačka, prvý kombajn na kosenie a zároveň mlátenie obila sa v obci použil v roku 1953.

Vyprodukované obilie sa mlelo v úbrežských mlynoch. Prvý mlyn dal postaviť na mieste dnešného mlyna na mlynskom potoku pod cintorínom v roku 1750 gróf Sztaray. Ďalší mlyn mal gróf Sztaray na mieste známom ako Chytráčková amerika, ten však časom zanikol. Mlyn pod cintorínom od grófa odkúpil Horák a v roku 1880 Ján Macík, ktorý nahradil kamene valcami. Od roku 1933 vlastnil mlyn Macíkov zať Ján Štec, ktorý ho pre nedostatok vody v roku 1939 prestaval na pohon uhlím a v roku 1947 zbúral. V roku 1949 Ján Štec postavil na mieste starého nový mlyn na elektrický pohon najmodernejší v okrese. Dlho si ho však neužil, pretože v roku 1951 mu bol mlyn znárodnený. Starý mlynár ešte niekoťko rokov mlel v znárodnenom mlyne, ten je však už niekoľko desaťročí mimo prevádzky.

Okrem obilia sa na úbrežskej nie veľmi úrodnej pôde s nepriepustnou spodnou vrstvou tradične najviac pestovali zemiaky, kukurica a z technických plodín konope, ktoré sa v domácnostiach spracovávalo až na konopné plátno a finálne výrobky.

Pred 1. svetovou vojnou sa u najväčšieho gazdu Jána Tomka vyrábal olej zo slnečnice a dyňových jadier.

V roku 1935 sa pokúšal učiteľ rímskokatolíckej školy Jozef Slivovský pestovať sóju, pokus však nebol veľmi úspešný, v roku 1955 pestovali Juraj Hvižďák, Ján Ostrožnický a Andrej Antonič vcelku úspešne ľan.

Po zmene režimu v roku 1948 bol na roľníkov vyvíjaný veľký tlak formou určenia výrobnej a dodávkovej povinnosti pre verejné zásobovanie rozpisovou komisiou MNV. Za neplnenie povinných dodávok boli ukladané peňažité tresty.

24. augusta 1950 založil Ján Benda Jednotné roľnícke družstvo v Úbreži a stal sa jeho prvým predsedom, účtovníkom bol Ján Ondič. JRD obhospodarovalo 516 hektárov pôdy, pozostávajúcej z bývalej židovskej a americkej pôdy. V jeseni sa objavili v chotári traktory Strojnotraktorovej stanice v Sobranciach, ktoré orali na pozemkoch družstva. JRD zasialo 83 hektárov ozimnej pšenice. Na zeme roľníkov, nečlenov JRD, ktoré sa podľa spoločného osevného plánu mali osiať plánovite a neboli ešte zorané, úradne boli vyslané traktory, ktoré takto poorali 100 hektárov pôdy na účet jej majiteľov. V roku 1950 bolo v Úbreži 13 mláťačiek, 7 traktorov, 4 motory a 1 nákladné auto, všetko bolo ešte v tom roku v rámci likvidácie súkromného podnikania odkúpené za symbolickú sumu štátom.

V roku 1951 dostalo JRD 408 oviec a 75 ošípaných a začala sa stavať maštaľ pre hovädzí dobytok, dobudovaná bola v roku 1952.

V októbri 1951 bola v Klenikoch zriadená na 20 hektároch Štátna ovocinársko – lesnícka škôlka v Úbreži, pracovalo v nej 20 - 30 ľudí.

V jeseni 1953 sa JRD rozpadlo, hospodárstvo prevzali čs. štátne majetky, správa v Blatných Revištiach.

V roku 1954 tesne pred žatvou padali také krúpy, že miestami celkom zničili úrodu. V obci bola zriadená veťkovýkrmňa dobytka, ktorú prevádzkovalo RSD v Sobranciach. V prevádzke bola aj Lesná veľkoškôlka, pod vedením Františka Volavku.

27. apríla 1957 bolo v Úbreži založené menšinové JRD, predsedom sa stal Michal Mašľan. Hospodárilo na 150 hektároch pôdy s veľkými problémami, ľudia družstvu neverili radšej odchádzali za prácov do priemyselných podnikov a na JRD pracovali väčšinou len príbuzní funkcionárov. Družstvo malo okrem pôdy iba 1 traktor, 1 vyorávač zemiakov, 36 kráv a 300 ošípaných.

17. decembra 1957 bolo po ťažkom presviedčaní súkromne hospodáriacich roľníkov založené celoobecné JRD, ktorého predsedom sa stal Michal Drotár a učtovníčkou Mária Argalášová. Ešte väčšie napätie v obci spôsobilo sústreďovanie hospodárskych zvierat v nasledujúcom roku. JRD hospodárilo na 1160 hektároch pôdy a pracovali v ňom väčšinou ženy, mnohí muži vtedy odišli za prácou do Ostravy. Do JRD vstúpili všetci roľníci okrem šiestich rodín : Peroch, Juraj Hric, Andrej Antonič, Michal Marcin, Karol Pavelka a Ján Lazár-kolesár.

V roku 1959 sa začala výstavba nového hospodárskeho dvora JRD za Jaruškou, dovtedy bol hospodársky dvor pri fekišovskej ceste. V tom istom roku vysadili družstevníci pod vedením Jána Čakana 7 hektárov viníc nad cintorínom.

V roku 1960 sa stal novým predsedom JRD Ján Hisem zo Sobraniec a účtovníkom Eduard Patlevič z Tibavy. V tomto roku sa pestovala pšenica, raž, jačmeň, ovos, kukurica, zemiaky, ľan, ba boli tu aj pokusy s pestovaním sóje, prosa, repky olejnej a zeleniny. Pozdlž mlynského potoka z oboch strán vysadili kapustu, uhorky, kaleráby, paradajky, fazuľu a hrach.

V roku 1963 sa vedúcim vinohradov stál Andrej Antonič, vinica sa zveľadila a rozšírila. V Drinovci chovalo JRD 400 oviec, bol tam postavený košiar, bača Orosz bol z neďalekej Nižnej Rybnice. Dobré výsledky sa dosahovali v chove ošípaných, o ktoré sa staral Ján Hadvab s manželkou.

V roku 1965 poprvykrát zarodil vinohrad, zo 7 hektárov sa obralo 15,4 tony hrozna. Vysadilo sa ďalších 5 hektárov viniča a z nerodiaceho sa predalo 70 000 odrezkov za 200 000 korún. V budove starej školy pod cintorínom boli liahne kurčiat, 4 pracovníčky pod vedením Pavla Hricíka zásobovali kurčatami celý sobranský a časť michalovského okresu. Liahne kurčiat boli v prevádzke do roku 1970. Činnosť JRD kulminovala, družstvo zamestnávalo 136 ľudí.

V roku 1968 Hydinárske združenie v Michalovciach prevzalo od JRD Úbrež produkciu vajec, vedúcim strediska sa stal Michal Drotár, zostal v tejto funkcii 16 rokov až do odchodu do dôchodku, keď ho vystriedal Ján Regenda. Firmy sa menili, od roku 1960 to bol ŠM Michalovce, od roku 1983 Slovosivo, od roku 1989 Poľnohospodársky výrobný a inžiniersky podnik Michalovce, od roku 1993 Agrozemp Michalovce, od roku 1995 súkromný prenájom firmou Agro-Pro, od 1998 Vanes Michalovce, produkcia vajec na farme však pretrváva do súčasnosti.

V roku 1969 dochádza k zmene vo vedení JRD Úbrež, novým predsedom je Ján Čárny zo Zalužíc. Rozširujú sa vinohrady pri Jaruške 6,5 ha, aj na honoch Plotná 4 ha a Helepov hrun 4 ha.

Rok 1973 bol pre poľnohospodárov mimoriadne priaznivý, boli zaznamenané rekordné úrody pšenice 31,5 q / ha a hrozna 69 q / ha. Bol oplotený vinohrad.

V roku 1975 JRD v Úbreži zaniklo po rozhodnutí z vyšších miest v rámci špecializácie a zvyšovania výroby poľnohospodárskych podnikov 5. apríla 1975 prešiel majetok aj zamestnanci JRD do Štátnych majetkov, stredisko Veľké Revištia. V Úbreži zostalo pracovať 10 ľudí v živočíšnej, 15 v rastlinnej výrobe, zostalo tu 8 traktorov a 3 nákladné autá. Vedúcim úbrežského dvora sa stal Michal Ivan z Veľkých Revíšť.

Od roku 1963 v obci pracovala miestna organizácia zahradkárov a ovocinárov pod vedením Jozefa Kaminského. O prácu v organizácii bol značný záujem, hneď v prvom roku mala 95 platiacich členov.

V roku 1980 bola založená miestna organizácia drobnochovateľov. Mala 13 zakladajúcich členov, za predsedu bol zvolený Juraj Varmeďa. Svoju činnosť drobnochovatelia zamerali na chov králikov a chov hydiny. Chovatelia hydiny zmluvne zabezpečovali produkciu vajíčok liahni vo Veľkých Revištiach.

Úbrežské vinice o rozlohe 46 ha prešli od roku 1984 spod Štátnych majetkov na Vinárske závody Bratislava, prevádzka Sobrance. Vedúcim úbrežského strediska bol Štefan Dekan.

V roku 1984 začala prevádzka novovybudovaného veľkokapacitného komplexu na produkciu hydinového mäsa Východoslovenských hydinových závodov. Farma produkovala v 12 halách 1200 ton hydinového mäsa ročne, ktoré spracovávali v materskej firme v Michalovciach a zamestnávala 45 ľudí. V rokoch 1993-95 bola farma prenajatá manželom Kisterovým z Markoviec. Od roku 1995 do roku 2000 bola mimo prevádzky strážená súkromnou strážnou službou. Po zrušení stráženia komplexu k 1. septembru 2000 bol za štyri mesiace do Vianoc celý komplex v zostatkovej hodnote desiatok miliónov korún rozkradnutý a zrovnaný so zemou. Po dedine korzovali menšie i väčšie skupiny Rómov z celého východného Slovenska. Prichádzali väčšinou na autách s prívesnými vozíkmi, boli zaznamenané štátne poznávacie značky Trebišova, Košíc, Spišskej Novej Vsi, Popradu, Medzilaboriec, Stropkova, Vranova n/T, ale aj bez poznávacích značiek. Hliníkové opláštenie 100 m dlhých hál bolo rozmontované za niekoľko týždňov, súčasne sa rozoberala elektrotechnika. V každej z 12 hál boli desiatky ventilátorov, ku komplexu patrila aj veľká trafostanica a náhradný dieselový zdroj el. energie, kotolňa, administratívna budova a ďalšie príslušenstvo. Po medi a hliníku nasledovalo železo, drevo, tehly, betónové preklady, betónové kocky z priekop okolo ciest, štrk, piesok, kameň a všetko ostatné, padol dokonca aj hydroglóbus. Treba však poznamenať, že popri Rómoch sa priživili aj bieli zlodeji. Posledným majiteľom komplexu bola bratislavská firma MKAZ, ktorá o farmu nemala záujem. Po prvej etape rozkrádania, keď z hál zostali len zvyšky kovových konštrukcií, firma zabezpečila riadenú demontáž zvyškov. Po skončení riadenej demontáže nasledovala ťažba štrku, piesku, kamenia z podzemných časti objektov, oplotenia a všetkého použiteľného. Na mieste bývalej farmy zostalo len obrovské smetisko, z ktorého trčí nepoužiteľný betónový komín kotolne a zvyšky budovy elektrorozvodne.


Remeslá


V 1. polovici 20. storočia bolo v obci pomerne veľa remeselníkov, ktorí poskytovali služby nielen miestnym občanom, ala aj blízkemu okoliu. Najpočetnejšou skupinou remeselníkov boli stolári, K najstaršej generácii stolárskych majstrov za 1. ČSR patrili Karol Žembery, Ján Duda, Tomkovský a Jablonovský. V 30. a 40. rokoch vychovávali ďalšiu generáciu stolárov majstri Anton Brandabura, Anton Kizivat Karol Pavelka a Ján Mondok. Túto početnú generáciu stolárskych majstrov tvorili : Juraj Maxim, Vojtech Louma, Ján Kizivat, Michal Serbák, Ján Serbák, Michal Tomko, Imrich Mondok, Ľudovít Zahorčák a Juraj Fedorčák. Vyučenými stolármi boli aj Michal Danko a Pavol Hricík, tí si však vlastnú stolársku dielňu nezriadili. Pred likvidáciou živnostníkov v roku 1950 boli v Úbreži 4 stolárske dielne. V 2. polovici 20. storočia sa 4 -5 stolárov venovalo svojmu remeslu v rámci Prevadzkárne MNV a po jej zániku v rámci súkromnej firmy na výrobu truhiel pod cintorínom. V súčasnosti pracuje v tejto súkromnej firme iba 1 vyučený stolár Jozef Ruda a 3 nevyučení, okrem toho je v obci len jeden živnostník – stolár Jozef Sklár.

Druhou skupinou remeselníkov, pracujúcich s drevom, boli tesári. Najstaršou tesárskou trojicou boli bratia Štefan, Ján a Michal Mikšovci, ďalšou Michal Marga spolu s bratmi Jánom a Michal Vargovcami. Ďalšími tesármi, ešte donedávna pracujúcimi boli Vojtech Louma, Ján Drotár a Vincent Svoboda.

Treťou skupinou remeselníkov pracujúcich s drevom boli kolesári Michal Cuprik, Ján Lazár a Vojtech Louma. Vojtech Louma začínal  ako kolesár, pracoval v tesárskej partii, ale jeho celoživotnou profesiou bolo stolárstvo. Vyučeným kolesárom bol aj Jozef Jína, ktorý však toto remeslo nevykonával.

Veľmi dôležitým remeslom bolo kováčstvo. K najstaršej generácii úbrežských kováčov patrili Ján Topoľan a Ondo. Najuznávanejším kováčskym majstrom bol Michal Melničák, ktorý vykonával kováčske remeslo aj v USA. V Úbreži po ňom zostalo niekoľko ohrádok hrobov na miestnom cintoríne, ako aj ohrádka kríža pred terajšou školou. Vyučili sa u neho kováči Ján Zahorčák, Michal Mižák, ako aj jeho syn Eugen Melničák, ktorý zostal v USA. Ďalšími kováčmi boli Anton Chytráček, Ján Kaminský a Michal Cuprik, ktorý sa však kováčskemu remeslu dlho nevenoval. Po rozšírení zváracích agregátov vymiznutí koní, ktoré bolo treba podkuvať, kováčske remeslo v obci zaniklo.

Ďalšími zaniknutými remeslami sú obuvníctvo, ktorému sa venovali Ladislav a Viliam Ruda a remenárstvo Gejzu Humeňanského.

V rámci prevadzkárne MNV sa vykonávalo aj klampiarsvo, ktoré do Úbreža priniesol vyučený klampiar Emil Maščák, dlhoročný vedúci prevadzkárne.

Ďalšie kapitoly histórie obce (cirkvi, školy, kultúry a športu) sú na týchto webstránkach v príslušných sekciach. Historické fotografie sú vo Fotogalérii pod názvom „História“.